Brat Ticho

(sviatok 8. júna)

 

„Modlime sa k Pánovi, aby k nám bol milosrdný. Už v týchto dňoch pamiatky jeho utrpenia a smrti, ktoré sú obrazom nášho života, vidíme jeho milosrdenstvo. Potom príde zmŕtvychvstanie, ktoré nás posilňuje o to viac, keď ho prosíme, aby nám dal milosť nasledovania v nesení kríža pre jeho lásku. Modlime sa a dôverujme Bohu, že sa raz stretneme vo svätom Raji. Pochválený buď Ježiš i jeho Matka Mária.“

(bl. Mikuláš s Gesturi)

 

Giovanni Angelo Salvatore Medda Serra sa narodil 4. augusta 1882 v Gesturi na Sardínii. Bol štvrtým z piatich synov, ktorí sa narodili zbožným a nie príliš bohatým majiteľom pôdy. V piatich rokoch prišiel o otca a v trinástich úplne osirel. Stal sa preto neplateným služobníkom bohatého Peppina Pisana, svokra svojej tety Rity, u ktorej zostal aj po smrti tohto svojho príbuzného. Potom, ako sa uzdravil z ťažkej kĺbovej reumy, prichádza v marci 1911 do Cagliari, kde v kláštore svätého Antona prosí o prijatie medzi kapucínskych bratov laikov. Vďaka odporučeniu jeho farára otca Vincenza Albana ho prijali. Farár v liste píše, že je nerád, že chlapec opúšťa farnosť, kde bol vždy príkladom pre ostatných.

Keďže ho predstavený najprv prijal ako terciára, Giovanni prijíma habit až 30. júna 1913. Spolu s ním dostal aj meno, ktoré ho preslávi nielen na jeho rodnom ostrove, brat Mikuláš z Gesturi. Svoje rehoľné zasvätenie sa Bohu potvrdil 16. februára 1919 rehoľnými sľubmi. V Cagliari ho ustanovili za zberača almužien.

Na tomto mieste sa mohol brat Mikuláš inšpirovať príkladom sv. Ignáca z Laconi, ktorý žil v rovnakom kláštore a vykonával rovnakú službu. Počas 34 rokov chodil ako mlčanlivý svedok po vidieku a zastal až vtedy, keď stretol „našu sestru telesnú smrť“ štvrť hodinu po polnoci nového dňa 8. júna 1958. Na jeho pohreb prišlo asi 60 000 ľudí. Sprievod na niekoľko hodín zablokoval dopravu v Cagliari a zastavil sa až na cintoríne Bonaria. Pápež Ján Pavol II. ho vyhlásil za blahoslaveného v nedeľu 3. októbra 1999.

Aby sme mohli pochopiť posolstvo života brata Mikuláša, ktorého hlas ľudu označil nielen za tichého rehoľníka, ale priamo za „Brata Ticho“, musíme sa najprv zamyslieť nad významom jeho tichosti a mlčania. Brat Mikuláš mlčal, aby mohol naslúchať sebe a druhým. Chcel v sebe vnímať prítomnosť Večného Mlčanlivého, ktorým je Boh, zachytiť jeho tajomné volanie lásky a sprostredkovať ho blížnym. Ako poznamenal jeden zo spoločníkov brata Mikuláša pri vyberaní almužien:

„Nikdy mi jeho mlčanie nepripadalo ako niečo negatívne, naslúchal slovu Božiemu, uchovával ho, a keď sám nejaké slovo vyslovil, vždy prinášalo vnútorný úžitok.“

Jeho mlčanlivý pohľad bol predovšetkým kontempláciou Boha, poďakovaním za všetko, čo prijal, výčitkou tomu, kto mohol dať a odmietol, odpustením za časté urážky tých, čo ho považovali za lenivca. Tento spôsob života v tichosti je typický pre františkánsky štýl života. Keď brat Mikuláš nastupoval do prostriedku hromadnej dopravy, cestujúci sa predháňali, kto mu zaplatí lístok a kto ho pustí sadnúť si. S úsmevom poďakoval, nasadil si okuliare a začal čítať vo svojom zošitku výpiskov nejakú duchovnú myšlienku, kým okolití ľudia šepkali:

„Ticho! Brat Mikuláš sa modlí.“

Z brata, ktorý vyhľadáva almužny, sa stal brat, ktorý je sám vyhľadávaný. Slovný prejav brata Mikuláša bol vždy telegraficky stručný a vždy sa týkal modlitby, ktorou bol preniknutý. Často rozjímal o Ježišovom výroku: Blaženejšie je dávať než dostávať. V priebehu rokov sa premenil na dar seba samého, ktorý predstavuje jadro kresťanskej lásky.

Tento postoj sa najvýraznejšie prejavoval v jeho každodennom kapucínskom živote, obzvlášť počas druhej svetovej vojny, počas častých náletov a námorného obliehania Cagliari. Kto mohol, utiekol na Sardíniu, ktorá bola menej vystavená útokom. O tisícku nešťastných obyvateľov, ktorí zostali v hlavnom meste, sa starali štyria kapucíni, medzi nimi i brat Mikuláš, ktorý za nič na svete nechcel opustiť mesto. Klauzúra bola zrušená a zástup hladných úbožiakov bez prístrešia si hľadal útočisko v kláštore. Brat Mikuláš, ktorý bol zvyknutý odpočívať len niekoľko hodín denne na dvoch stoloch zrazených k sebe a s rozheganou stoličkou pod hlavou sa zmenil na pohostinného pána, z ktorého bolo cítiť hlbokú lásku a súcit k jeho bratom. Keď prestalo bombardovanie, prvý vybiehal z kláštora a mieril do najviac zasiahnutých oblastí mesta, aby poskytol prvú pomoc raneným.

Neskôr u neho lekári zistili celý rad ťažkých ochorení. Jeho každodenné nadprirodzené hrdinstvo sa odohrávalo vo veľkej tichosti, len pred očami Božími a tých, ktorým pomáhal. Ich svedectvo a úcta k nemu dopomohli k tomu, že pokorný a tichý dobrodinec dosiahol pocty oltára.