Apoštol a obranca Viedne
(sviatok 13. augusta)
„To, po čom túžime najviac, je mier: mier s Tebou, Bože náš, mier so sebou samými a mier so všetkými našimi blížnymi.“
(z modlitby Mareka z Aviana pred bitkou o Viedeň)
Blahoslavený Marek z Aviana sa narodil 17. novembra 1631 v talianskom Aviane rodičom Markovi Cristoforovi a Rose Zanoni. Pri krste mu dali meno Carlo Domenico. Základné vzdelanie dostal od jedného miestneho učiteľa a v trinástich rokoch ho rodičia poslali na výchovu do jezuitského internátneho gymnázia v Gorizii. Chlapec mal bázlivú a zasnenú povahu, no ľahko sa nadchol, a tak jedného dňa počas spoločnej vychádzky nenápadne zmizol a ušiel „obracať Turkov na pravú vieru“.
Po dvoch dňoch pešieho putovania zabúchal vyčerpaný na bránu kapucínskeho kláštora v talianskom Capodistriu, kde si po prekonaní vnútornej krízy uvedomil, že je povolaný k životu v kapucínskom ráde. V Istrii vstúpil 21. novembra 1648 do kapucínskeho noviciátu, kde prijal habit a meno Marek. Presne po roku zložil rehoľné sľuby.
Dňa 18. septembra 1665 bol brat Marek vysvätený v Chioggi za kňaza. Spočiatku začal s bázňou pôsobiť ako ľudový kazateľ. V roku 1670 bol menovaný za predstaveného kláštora v Bellune a o dva roky neskôr v Oderzu.
Váha zodpovednosti však bola na prekážku jeho hlbokej túžbe po samote a modlitbe, preto predstavení vyhoveli jeho žiadosti a preložili ho do Padoli. Tam musel na príkaz predstavených pri istej príležitosti bez prípravy predniesť oslavnú reč pred učenými poslucháčmi. Nestal sa slávnym kvôli svojej výrečnosti, ale Božím riadením došlo pri jeho príhovore k zázračnému znameniu.
Od toho okamihu začal pre otca Marka veľmi intenzívny život na cestách. Všade, kam prišiel, ho sprevádzala stále rastúca povesť divotvorcu. Mnohé súkromné i diplomatické správy túto jeho moc vychvaľujú, zatiaľ čo protivníci hovoria o scénach hraničiacich s fanatizmom. Je treba povedať, že Marek sa vždy snažil vyhýbať poctám a žil v prísnej hlbokej zbožnosti.
Pri modlitbách za núdznych a chorých používal zvláštnu formulu požehnania, ktorá sa stala slávnou, ale spôsobila mu mnoho nepríjemností zo strany cirkevných autorít. Jeho povesť prekročila hranice Talianska, a tak pribúdalo žiadostí od najrôznejších vladárov u jeho predstavených a pápeža, aby tento mimoriadny apoštol zavítal aj do ich zeme. Pri prvej zahraničnej ceste v roku 1680 navštívil Tirolsko, Bavorsko, Salzburg a ďalšie rakúske a bavorské mestá.
Potom sa odobral do Linzu, kde ho očakával cisár Leopold I. Zdržal sa tu 15 dní. Tak sa začal dôverný vzťah medzi cisárom a Marekom, ktorý pozoruhodne ovplyvnil politický život konca 17. storočia. Leopold, ktorý sa preslávil svojou dlhou vládou (47 rokov) a zložitosťou svojej povahy, našiel v tomto kapucínovi svojho dôverníka a radcu. Dôkazom toho je ich rozsiahla korešpondencia. Marek z Aviana taktiež viedol rozsiahlu korešpondenciu s rodmi panovníkov a veľvyslancami, s kardinálmi a ministrami, s biskupmi a rehoľníkmi a tiež s tými veriacimi, ktorí ho vyhľadávali.
Nové udalosti doby priviedli otca Mareka znovu do Viedne, kde sa začalo druhé obdobie jeho života – obdobie kázania a boja proti Turkom. Tí postúpili až k Viedni a v roku 1683 zahájili jedno z najdramatickejších obliehaní v dejinách Rakúska. Marek sa na odporúčanie pápeža Inocenta XI. odobral do cisárskeho tábora, kde sa mu podarilo upokojiť mnohé vzbury, urovnať nezhody a vliať do mysle vojakov na čele s odvážnym poľským kráľom Jánom III. Sobieskym nezlomnú dôveru v Božiu pomoc.
Zásadný bol jeho zásah u súperiacich vrchných veliteľov, ktorý znamenal postavenie poľského kráľa na čelo armády, čím zaistil jej pevné velenie. Potom sa už len páter Marek modlil na výšine Kahlenberg a pred rozhodujúcou bitkou sa ponúkol Bohu ako obeť za záchranu kresťanstva. Turecké vojská boli porazené a Viedeň oslobodená. Keď o tom neskôr Boží služobník písal pápežovi, dosvedčil, že oslobodenie sa dá právom považovať za zázrak. Víťazstvo bolo také presvedčivé, že bolo možné prenasledovať nepriateľa a tiež oslobodiť ďalšie obsadené mestá. Pretrvávajúca rivalita medzi kniežatami to však prekazila, takže víťazstvo nebolo využité úplne. Marek z Aviana aj napriek tomu pokračoval v presviedčaní a dokonca navrhol i niektoré strategické postupy.
Ako „apoštolský misionár“ a duchovný správca cisárskeho vojska bol taktiež svedkom porážky Turkov v Uhorsku a na Balkáne: pri obliehaní a dobití Budína (1684-1686), pri Neuhäuselu (1685), pri Moháči (1687) a pri Belehrade (1688) až po uzavretie karlowického mieru v roku 1689. Bolo to práve jeho zásluhou, že sa v roku 1684 pripojilo k vojskám katolíckej Ligy aj Benátsko. Hovorieval, že keby mohol hovoriť s Ľudovítom XIV., určite by presvedčil i jeho. Po skončení bojov sa Boží služobník vrátil k svojej kazateľskej činnosti, pripomínal ľuďom hlas ich svedomia, bojoval proti hriechu, vyzýval k mieru a jednote medzi národmi Európy. Cítil ako svoje duchovné poslanie usilovať sa o kresťanskú identitu európskeho kontinentu. Iróniou dejín zostáva, že pri týchto snahách musel neustále utekať pred úskokmi oficiálnej politiky a podozrievavosťou predstaviteľov pápežskej diplomacie.
V roku 1699 sa vydal na svoju poslednú cestu do Viedne, ktorú komentoval slovami: „Som na konci so silami… ale prikazuje pápež.“ Bol postihnutý nádorom, ktorý ho vyčerpával. Dňa 25. júla si ľahol na lôžko a 13. augusta 1699 nábožne zomrel za prítomnosti cisárskych manželov. Po slávnostných pohrebných obradoch bolo jeho telo uložené po boku cisárov v krypte viedenského kapucínskeho kláštora. Zachovalo sa niekoľko jeho asketických spisov, ktoré boli v tej dobe veľmi rozšírené.
V nedeľu 27. apríla 2003 na Svätopeterskom námestí v Ríme ho pápež Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslaveného.