Vznešený služobník pokory

(ľubovoľná spomienka 30. apríla)

 

„Majme v úcte Pánových svätých. Nedá sa súčasne uspokojiť dušu i telo, jedno je nutné stratiť, ale musíme stratiť telo, nie dušu.“

(bl. Benedikt z Urbina)

 

Narodil sa 13. septembra 1560 v Urbine ako siedme z jedenástich detí šľachtickej rodiny. Vzápätí osirel a žil v Cagli, kde sa začal vzdelávať najprv v rodinnom prostredí a od svojich sedemnástich rokov na univerzitách v Perugii a Padove.  Tam 28. mája v roku 1582, iba ako dvadsaťdvaročný, získal diplom z civilného a cirkevného práva a bol poslaný na rímsky dvor kardinála Pier Girolama Albaniho. Z tohto života bol však čoskoro znechutený.

Marco Passionei (to bolo jeho krstné meno) sa vrátil do oblasti Marche a usadil sa vo Fossombrone, kde sa medzi tým usídlila aj jeho rodina. V srdci prechovával tajomné volanie ducha, ktoré ho priťahovalo k pokornému a prísnemu životu kapucínov. Nebolo jednoduché získať povolenie ako od príbuzných, tak aj od nového provinciála Jakuba z Pietrarubbia, ktorý nakoniec kapituloval a prijal ho do noviciátu u sv. Kristíny vo Fane. Kvôli jeho krehkému zdraviu bol pre neho noviciát veľmi ťažký. Po niekoľkých mesiacoch tak vážne ochorel, že ho predstavení museli donútiť k tomu, aby sa presťahoval do konventu vo Fossombrone. Po troch mesiacoch si všetci mysleli, že bude musieť odísť, ale svojou železnou vôľou nakoniec všetko zvládol. Povedal, že bol oblečený do habitu, aby žil a zomrel ako kapucín: „Keby ho jednými dverami vyhnali, vrátil by sa druhými.“ Vložil svoju dôveru do modlitby a dosiahol milosť uzdravenia. Tak mohol v roku 1585 zložiť rehoľné sľuby, ktoré boli veľkým dňom aj pre mnoho bohato obdarovaných chudobných. Po rehoľnej formácii bol už v roku 1590 kňazom a pokorným kazateľom v niekoľkých konventoch, medzi nimi i vo Fane a Ostre.

V roku 1600 ho jeho generálny minister Hieronym z Castelferretti začlenil do skupiny, ktorá mala pod vedením svätého Vavrinca z Brindisi posilniť rád v Čechách a napomôcť šíreniu katolíckej viery v tejto oblasti. Po uplynutí troch rokov v roku 1602 bol povolaný späť do svojej pôvodnej provincie a ako kazateľ, predstavený a jednoduchý brat vystriedal niekoľko kláštorov. Chodil žobrať po mestách a dedinách a vždy hovoril: „Je lepšie nosiť ťarchu chleba, ako ťarchu hriechov.“ Bol taký pokorný a tak oddaný tichu, že vyzeral ako neskúsený a nevzdelaný. Keď bol gvardiánom kláštora v Pesare, navštívil ho urbinský vojvoda. Benedikt mal vo zvyku pomáhať po obede v kuchyni a nechal slávneho hosťa čakať, dokiaľ sa nevysporiadal s kuchynským riadom.

Jeho zbožnosť bola presne usporiadaná a odohrávala sa v rytme nočných i denných hodín modlitby, ktoré pridával k spoločným modlitbám. Všetci jeho životopisci pripomínajú, že jeho deň začínal jednou až dvoma hodinami modlitby v kostole pred spoločnou recitáciou matutína. Po ofíciu sa vracal na pol hodinu do svojej cely, aby si krátko odpočinul. Potom bol znova v kostole, vždy na kolenách so spätými rukami, ako sa modlí ruženec. Po ruženci sa krátko bičoval a potom zostával v modlitbe až do úsvitu. Mnoho času strávil duchovným čítaním, krížovou cestou, návštevami eucharistického Ježiša a oltáru Panny Márie. Aj napriek tomu, že bol taký slabý a krehký, vyzeralo to, akoby v modlitbe čerpal silu. Svoj prísny a dôsledný životný štýl zachovával aj mimo kláštora na cestách.

Hovoril, že pre svoje kazateľské cesty si najradšej vyberal dediny s verejnými hodinami, ktoré bijú vo dne i v noci, takže tam môže svoje dlhé dni udržovať v rovnakom rytme modlitieb a pokánia ako v kláštore. Mal veľkú lásku k Ukrižovanému, k jeho utrpeniu, k Eucharistii a k Panne Márii, ktorej hovoril nežne „mamička“. Nachádzal mnohé vonkajšie prejavy tejto lásky, ako napríklad hodinu prostrácie, „modlitbu v záhrade“, ako hovoril tomu, keď zostával s rozpaženými rukami tvárou k zemi. Takpovediac trvalé rozjímanie o pašiách bolo prejavom hlbokej ľútosti nad hriechmi. Veľmi často sa spovedal, i trikrát týždenne, ale jeho spovedníci nenachádzali dostatok hriechov pre rozhrešenie.

Sebe nedovoľoval nič, bol veľmi prísny, až heroický vo svojich telesných úkonoch kajúcnosti: vyzeral ako chorý a veľmi slabý, často ho bolel žalúdok a na smrť ho trápili ľadvinové koliky. Asi pätnásťkrát musel byť operovaný kvôli pruhu. Nikdy si ale neodpočinul, odvážne sa znovu vzchopil a postavil na nohy.

Nemal rád veľké mestá, a aj keď občas musel kázať v Pesare, Urbine a Janove, jeho obľúbenými miestami boli skryté a úbohé dedinky, ktoré len zriedka nájdeme na mape. Niekoľkokrát tam začal stavať kostoly, napríklad v Barxchi a Castelleone. Svoje kázne si dopredu nepísal. Kázal srdcom, pokorne vyzýval pokorných, ale bolo to slovo Božie, ktoré zasahovalo a obracalo ľudské srdcia. Svoj posledný cyklus pôstnych kázní strávil v Sassocorvare.

Cestu, ktorú ako vždy konal pešo, musel prerušiť v Urbanii kvôli vyčerpaniu. Preniesli ho do Fossombrone, kde musel opäť podstúpiť operáciu pruhu, ktorá ho veľmi vyčerpala. Nechal pred seba na stolík postaviť krucifix a neustále sa na neho pozeral, aby sa v duchu mohol sústrediť. Keď sa náhodou niekto postavil pred krucifix, okamžite ho prosil, aby sa postavil inam. Až do konca ostal v tichosti, ako keby v pokoji odpočíval, takže si bratia skoro ani nevšimli, keď jeho život vyhasol dňa 30. apríla 1625, vo svetle Pašií, ktoré si práve nechal predčítať. Dožil sa takmer 65 rokov, z ktorých 41 strávil v reholi. Za blahoslaveného ho vyhlásil Pius IX. 10. februára 1867.