Ignaciánska prísnosť a františkánska jednoduchosť
(10. decembra)
„Bez pravej zbožnosti sa človek stáva často prekážkou Bohu.“
(bl. Arsenio da Trigolo)
Blahoslavený Arsenio sa narodil v Trigolo, neďaleko talianskej Cremony 13. júna 1849, ako piaty z dvanástich detí. Rodičia, Glicerio Migliavacca a Annunciata Strumia, úprimne veriaci, boli vlastníkmi krčmy a predajne chleba, pomocou ktorej mohli uživiť početnú rodinu. Ako chlapec chcel slúžiť Pánovi v kňazskej službe. Vstúpil do seminára v Cremone, kde študoval od roku 1863 do roku 1873, v politickej a kultúrnej klíme, ktorá nebola práve najlepšia pre vzťahy medzi Talianskym kráľovstvom a Pápežským štátom.
Rozhodnutie štrnásťročného Jozefa byť kňazom nebolo istotne voľbou pohodlia. Túžba mladého Jozefa bola jasná a silná: byť svätým kňazom. Ako píše vo svojich duchovných poznámkach: „O koľko viac dobrého by sa urobilo pre ľudí, ak by bol kňaz viac dokonalý: veda je dobrá, je veľmi potrebná, ba bez nej by nemohli byť vysvätení kňazi, ale prekážkou je popletenie skutočnej zbožnosti, keď sa z dokonalosti nadmieru chváli duch a stúpa pýcha. Pravá zbožnosť nám dáva poznať našu malosť, našu biedu, dáva nám poznať, že toto všetko máme od Boha, teda všetko mu iba spravujeme. Bez pravej zbožnosti sa človek stáva často prekážkou Bohu.“
Dňa 21. marca 1874 bol vysvätený na kňaza a bol poslaný ako pomocník farárovi do Padernodi Ossolaro a potom do Cassano d´Adda. Na tomto poslednom mieste prvýkrát stretol mladú Giuseppinu Fumagalli, ktorá bola sestrou francúzskej Kongregácie Notre Damedu Bon Secours, ktorá mu neskôr narobila veľa problémov.
Ako však píše vo svojich duchovných poznámkach, niekoľko rokov počúval v sebe túžbu po rehoľnom zasvätení, v obeti, ktorou by sa mohol úplne oddať Bohu. Rozhodol sa teda vstúpiť do Spoločnosti Ježišovej, 14. decembra 1875. Neželajúc si nič iné, len plniť Božiu vôľu. Svoje prvé rehoľné sľuby zložil v roku 1877 keď mal 28 rokov.
Školské povinnosti mu prišli tak zaťažko, že musel prerušiť štúdium. V roku 1879 bol preložený ako prefekt kolégia do Cremony, dokončil filozofiu a následne v roku 1884 v Portoré in Istria opäť začal so štúdiom teológie, ale so skromnými výsledkami. Rok probácie ukončil v Linzi neďaleko Viedne, 15. augusta 1888 v Benátkach zložil slávnu profesiu ako „duchovný pomocník“. Všetkými vážený pokračuje vo svojej službe ako kazateľ, spovedník, exercitátor, predovšetkým pre ženské rehoľné komunity a vyučoval katechizmus chlapcov.
V rokoch 1888 až 1890 v Benátkach nachádza opäť Pasqualinu Giuseppinu Fumagalli, ktorá bola prepustená od sestier Notre Damedu Bon Secours, napriek tomu však nosila habit. Založila rehoľný inštitút, ktorý sa volá „Tešiteľky“ bez povolenia príslušného biskupa, zhromaždila okolo seba dievčatá, niektoré im poslal blahoslavený Arsenio. Tento komplikovaný vzťah s Fumagalli, negatívne hodnotili predstavení Spoločnosti Ježišovej a rozhodli sa poslať ho najprv do Trenta a potom do Piacenzy a nakoniec ho vyzvali, aby opustil jezuitov. 24. marca 1892, po krátkom pokuse o odpor bol nútený vzdať sa.
Boli to roky najväčšieho vykorenenia. S nezdarom a určite aj s nelichotivým posudkom na ramenách, kto by sa neuzavrel, neizoloval, nezatrpkol a nestal sa prázdnym oponentom? A predsa 25. apríla 1892 došiel do Turína, opätovne pripravený plniť Božiu vôľu, prechádzal cez rôzne bolestivé situácie a rozhodnutia, ktoré mu ukladali iní. Predstavil sa arcibiskupovi Davidov dei Conti Riccardi a prijal duchovné vedenie nového zbožného inštitútu Márie Tešiteľky, ktorý tvorila skupina sestier, ktoré sa vzdialili od Fumagalli.
V priebehu desiatich rokov (1892 – 1902) dal formu, smernice a návod novému Inštitútu prítomnému v Turíne a následne aj v Miláne, napísal im Regulu a Konštitúcie. Všetko sa zdá ako plavba smerom k istému prístavu, ale na prvej generálnej kapitule v roku 1899 sa začali medzi sestrami z Milána a tými z Turína prejavovať nedorozumenia. Rozhodli a prehovorili milánskeho arcibiskupa, blahoslaveného Andrea Carla Ferrariho, aby obnovil všetky poverenia a požiadal blahoslaveného Arsenia, aby ustúpil a nechal riadenie inštitútu. Ešte raz bol teda vykorenený, ešte jedenkrát sa Božia vôľa prejavila prostredníctvom bolestivej rany.
Keď mal Arsenio štyridsaťtri rokov, a keď dostal kladné hodnotenie od rôznych predstavených, 21. júna 1902, začal nový spôsob života a vstúpil do noviciátu bratov menších kapucínov v Lovere. Nový, náročný stav života mu dal aj nové meno: brat Arsenio da Trigolo. Aj keď bol už v pokročilom veku, vybral si blahoslavený Arsenio ťažké veci. Zmena mena bola tou najjednoduchšou vecou.
Po zložení časných sľubov bol poslaný do Bergama, aby duchovne viedol mladých kapucínskych študentov. Tu s výnimkou krátkeho obdobia strávil posledné roky v apoštolskej službe a viedol tretí rád. V roku 1909 sa začali prejavovať zdravotné problémy. Bol preložený do kláštora s ošetrovňou a v noci 10. decembra 1909 zomrel na vydutie srdcovej tepny.
Jeho pohreb bol slávnostný vo františkánskej jednoduchosti a zúčastnili sa na ňom zástupy ľudí, ktorí dosvedčovali o dobre, ktoré zasial. Blahoslavený Arsenio so svojou jezuitskou a kapucínskou stopou nám pripomína niektoré typické prvky jednej aj druhej duchovnosti. Bol inšpirovaný túžbou robiť všetko pre väčšiu Božiu slávu, ktorá je srdcom učenia sv. Ignáca, zatiaľ čo sv. František učil a formoval svojich bratov, že dokonalá radosť je v podaní utrpenia, prijatí urážok, ohovárania a pritom vždy ďakovať Bohu a uznať, že najprv treba milovať Boha a Boh je ten, ktorý prvý miloval.
Do zoznamu blahoslavených bol zapísaný pápežom Františkom 7. októbra 2017.