Aforizmy františkánskej radosti

(sviatok 19. mája)

 

 „Zaradoval som sa, keď som sa dopočul, že zo srdca prijímaš sväté zásady, ktoré nám náš milovaný Pán dal vo svätom evanjeliu. Práve tu sa totiž nachádza istá a bezpečná cesta, po ktorej je možné kráčať podľa jeho najsvätejšej vôle, práve tak ako v rozjímaní o tom, čo od nás chce. Aj rozjímanie nad Pánovým svätým životom a utrpením je istou školou, v ktorej sa dajú cvičiť sväté čnosti bez toho, aby sme zablúdili. Snaž sa, ako len budeš môcť, aby si žil radostne v Pánovi.“

(sv. Krišpín z Viterba)

 

Krišpín sa narodil vo Viterbe 13. novembra 1668. O dva dni bol v kostole sv. Jána Krstiteľa pokrstený a dostal meno Pietro. Jeho detstvo bolo veľmi príkladné, ba podľa výpovedí mnohých svedkov to bolo detstvo „malého svätca“, ktorý však neoplýval zdravím. Je možné, že sa už narodil slabý a pôsty mu určite neprispeli k tomu, aby zosilnel. Po tom, ako jeho matka druhýkrát ovdovela, zaujal miesto otca jej brat a Pietrov strýko, Francesco. Umožnil mu navštevovať jezuitské školy, až kým neskončil gramatický kurz a potom ho prijal za učňa do svojho obchodu s topánkami. Pietro zostal v strýkovom obchode až do svojich 25 rokov. Stal sa z neho veľmi inteligentný, pracovitý a čestný človek.

Na sviatok Márie Magdalény, 22. júla 1693, prijal kapucínsky habit a spolu s ním aj meno, pod ktorým je známy v dejinách svätosti: Krišpín z Viterba. Keď sa skončil rok skúšky noviciátu, 22. júla 1694, len čo zložil brat Krišpín rehoľné sľuby, premiestnili ho do Tolfy, kde zostal takmer tri roky až do apríla 1697. Potom prešiel do Ríma, kde sa zdržal len niekoľko mesiacov a od roku 1697 až do apríla 1703 býval v Albane, odkiaľ prešiel do Monterotonda: tu zostal takmer bez prerušenia ďalších šesť rokov, až do októbra 1709. Potom sa pobral do Orvieta, kde bol záhradníkom až do januára 1710, odkedy začal vykonávať úrad zberača almužien. Tak sa začalo takmer 40-ročné obdobie jeho života v Orviete, ktoré prerušil len krátky pobyt v Bassano (posledné mesiace roku 1715) a v Ríme (polovica mája – koniec októbra 1744). Nakoniec 13. mája 1748 definitívne odchádza do rímskej nemocnice, kde zomiera 19. mája 1750. Brat Krišpín bol blahoslavený 7. septembra 1806 a za svätého bol vyhlásený 20. júna 1982.

Ľudia ho vídavali, ako kráča naložený nošami, spod ktorých ho nebolo ani vidno, a ktoré nikdy nenechával nosiť svojmu spoločníkovi, aj keď bol mladý a silný. Jeden z nich raz povedal, že „ísť s bratom Krišpínom je to isté, ako ísť na prechádzku“; vždy, za každého počasia, chodil bosý a s odkrytou hlavou. Za určitých okolností zašiel až, prirodzene peši a naložený neoddeliteľnou nošou, na vrch pri Orviete. Keď mu ponúkli niečo na posilnenie, žartovne odvetil: „Inokedy, v niektorý iný deň“, ale tento jeho deň nikdy neprichádzal. Srdečne sa stýkal aj so Židmi, od ktorých tiež dostával almužnu.

Základným poslaním brata Krišpína nebolo ani tak zháňanie prostriedkov na živobytie pre malú rodinu bratov, ktorí žili v kláštore, ako starosť, ktorú veľkodušne ponúkal celej veľkej rodine obyvateľov Orvieta. Nik neunikol jeho pozornosti: ani chorí, skrytí i verejní hriešnici, ani rehoľnice, prostitútky, slobodné matky, pohodené deti, ožobráčené rodiny, duše, ktorých pochybnosti doviedli až k zúfalstvu. Aby mohol brat Krišpín liečiť tieto a podobné choroby, siaha do svojej noše a do svojho dobrého srdca, a keď je to nevyhnutné, pomáha si aj zázrakom.

V životopisnom profile brata Krišpína z Viterba by zostala medzera, keby sme sa nezmienili o jeho aforizmoch: výroky, vety, zásady, reflexie alebo zvolania, do ktorých ako autentický majster vedel zhustiť obsah svojich najhlbších presvedčení a svojich názorov. Ako človek premýšľavý a jemný mal zmysel pre podobenstvá a obrazy a vedel používať slová, keď bolo treba prekonať ťažkú situáciu alebo sa striasť chvál, ktorých sa mu dostávalo. Predovšetkým vedel nájsť správne slová a spôsoby, keď chcel „upozorniť“ ľudí akéhokoľvek stavu. So šťastnou intuíciou si to všimol brat laik Domenico z Canapina, ktorý to dokladá na procesoch takto:

„Keď niekoho na niečo sväto upozorňoval, obyčajne to robil zdvorilým a príjemným spôsobom tak, že sa zdalo, akoby sväto žartoval a svoju reč akoby adresoval nejakej tretej osobe, aby múdrosťou lepšie dosiahol svoj zámer…!“

Niektoré z aforizmov brata Krišpína ľudia ešte dlho opakovali.

V období veľkej núdze takto povzbudzoval k dôvere v Božiu Prozreteľnosť: „Polož na Boha svoju nádej, aby si mal hojnosť všetkého“; „“Božia Prozreteľnosť oveľa viac ako my na nás myslí“, pri istej príležitosti, keď sa ho niekto pýtal, ako zabezpečí to najnutnejšie pre kláštor, v ktorom sa rodina kapucínov rozrástla o ďalších siedmych študentov, brat Krišpín odpovedal, „že na to vôbec nemyslí, ale že má troch veľkých dodávateľov“ a to Boha, Madonu a sv. Františka. Veľmi časté, v jazyku brata Krišpína, boli „jeho sväté zásady“ voči Madone, ktorú volal „moja Pani Matka“: „Kto má úctu voči najsvätejšej Márii, nemôže byť zatratený“; „Kto miluje Matku a uráža Syna, je falošný ctiteľ“; „Kto uráža Syna, nemiluje Matku“; „Nie je pravým ctiteľom Márie, kto sa urážlivo chová k jej božskému Synovi“.

Brat Krišpín upadol do ťažkej choroby v Orviete počas zimy 1747 – 48. Reumatizmus, dna na nohách i na rukách, sprevádzané veľmi vysokou horúčkou, ho prikovali na lôžko. Bol v útulku a starali sa o neho svetskí ľudia, až kým k tomu neurčili dvoch bratov, ktorí sa o neho starali dňom i nocou. Bol presvedčený, že musí zomrieť v Ríme, keď získa odpustky Svätého roku 1750. V roku 1748 bol hospitalizovaný na ošetrovni v Ríme, kde 19. mája 1750 počas Svätého roku, o 14:30, zomrel.