Janovský „Svätý Otec“

(sviatok 20. septembra)

 

„Vôľa Božia je voči nám vždy správna, vždy svätá, stále milujúca a otcovská. Jedna hodina utrpenia má väčšiu hodnotu ako sto rokov rozkoší. Ticho, umŕtvovanie a modlitba sú potrebné k tomu, aby sme žili v pokoji s Pánom, v pokoji so sebou samými a s celým svetom.“

(sv. František Mária z Camporossa)

 

Giovanni Croese sa narodil 27. decembra 1804 v roľníckej rodine v Camporosse, ako štvrté z piatich detí. Do školy chodil len krátku dobu a nie príliš rád. V siedmich rokoch začal pracovať doma. Pásol kravu, ktorá bola zárukou obživy pre celú rodinu a pomáhal pri poľných prácach. Rodina prechovávala hlbokú úctu k Panne Márii, a keď chlapec asi v desiatich rokoch vážne ochorel, vykonali s ním púť k svätyni Panny Márie od Jazierka v blízkosti Nizzy. Tento zážitok ho hlboko poznamenal a začal navštevovať františkánov, pretože dobre poznal jedného z nich, brata Jána, ktorý pochádzal z jeho dediny.

Giovanniho povolanie dozrievalo pomaly. Najprv 14. októbra 1822 vstúpil ako terciár do kláštora konventuálov v Sestri Ponente, kde dostal meno Anton. Ale tamojší život, v ktorom bol lepšie hmotne zaistený ako doma, mladíka túžiaceho po absolútnej chudobe a vnútornom rozjímaní, nemohol uspokojiť.

Na jeseň roku 1824 utiekol zo Sestri a bol prijatý za postulanta vo Voltri, v kapucínskom dome podobnom pustovni. Tu prijal nové meno František Mária. Na konci roku 1825 zahájil ročný noviciát v kapucínskom kláštore sv. Barnabáša v Janove ako brat laik a habit si obliekol 17. decembra. Magister novicov, otec Bernard z Pontedecimo, musel jeho horlivosť krotiť. Ostatní novici si spomínajú predovšetkým na jeho dobrotu a prívetivosť.

O rok neskôr, 17. decembra 1826, zložil rehoľné sľuby. Mal 22 rokov, ale jeho duchovná zrelosť presvedčila predstavených, aby ho ihneď poslali do hlavného kláštora provincie, do kláštora Najsvätejšieho Počatia v Janove, kde zostal až do smrti. Novému bratovi prideľovali rôzne úlohy. Zaučil sa ako ošetrovateľ, kostolník či záhradník. Podľa svedectiev bol vždy neúnavný a pokojný. Jeho milosrdná láska sa tak vycibrila, že keď v roku 1831 starý zberač almužien na vidieku, brat Pius z Pontedecimo, už nemohol sám pokračovať, bol mu za pomocníka pridelený brat František Mária. Takto postupne dostávalo obrys povolanie, ktoré z neho urobilo najznámejšieho zberača almužien v provincii.

Vynikajúce výsledky, ktoré v tejto službe dosahoval na vidieku, viedli otca gvardiána k tomu, že mu v roku 1834 zveril žobranie v meste. Ľudia hneď vycítili jeho svätosť a nedokázali sa bez neho zaobísť. Tak si zvykli na jeho prítomnosť v uliciach mesta, že ju pociťovali ako potrebu. Brata Františka vždy sprevádzalo dieťa a za zvláštneho ochrancu si zvolil sv. Félixa z Cantalice. Počúval všetkých a každý, malý alebo veľký, sa mu mohol s dôverou zverovať so svojimi každodennými problémami. Pán mu dal prorocké schopnosti, takže odpovedal aj na otázky ešte nevyslovené alebo hovoril o veciach vzdialených či budúcich.

Rok 1840 bol pre jeho službu aj medzi spolubratmi rokom prestížnym: predstavení ho vymenovali za „vedúceho košíka“. Stal sa organizátorom a koordinátorom skupiny bratov zbierajúcich almužny. Jeho vak prehodený cez rameno nahradil objemný prútený košík zavesený na ruky. Bol oprávnený žiadať ako milodar lepšie potraviny určené pre chorých a smel vstupovať do „bezcolného priestoru“ prístavu, kde sa predával cenný tovar. V kláštore mal zvláštnu miestnosť, kde skladoval tovar a potom ho rozdeľoval. Tiež spravoval almužny vybrané pri omšiach a zberačom almužien prideľoval jednotlivé štvrte. Tak mohol „svätý otec“, ako ho ľudia bežne nazývali, poskytovať lepšie a častejšie aj finančnú pomoc rodinám a ľuďom, ktorí sa dostali do ťažkostí. Medzi jeho dobrodincov patrili aj protestanti, židia či ateisti, ktorí radi prispievali na jeho zbierky, pretože si boli istí, že výťažok sa naozaj dostane k chudobným.

Modlitbe sa venoval predovšetkým v tichu nočných hodín. Spal na holých doskách, jedol kúsky chleba namočené do horúcej vody a nosil výlučne otrhané habity. Mnoho rokov jedol len raz denne a používal kajúci pás. Spiritualita Františka Márie dostávala v styku s obyčajnými ľuďmi zafarbenie bezprostrednosti a spontánnosti. Nechýbalo mu ani misionárske nadšenie, ktoré bolo v tej dobe v Cirkvi veľmi živé. Často nahlas vyjadroval svoju túžbu:

„Kiež by som bol mladý a mohol ísť na misie!“

Pomáhal tiež získať prostriedky na štúdium pre mladých, ktorí cítili povolanie ku kňazstvu a pochádzali z chudobných pomerov. Povesť o veľkorysej pomoci ľuďom, ktorých stretával na svojich každodenných pochôdzkach, sa rozniesla do všetkých mestských štvrtí. Keď sa večer vracal do kláštora, nachádzal preto stále početnejší zástup núdznych. Ak im nemohol pomôcť, vyzýval ich aspoň, aby sa zverili príhovoru Panny Márie.

V roku 1866 bolo prístavné mesto Janov postihnuté cholerou. František Mária kvôli svojmu ťažkému ochoreniu nôh (absolvoval niekoľko operácií kŕčových žíl) nemohol pomáhať chorým, a preto ponúkol svoj život za oddialenie epidémie. Zomrel po trojdňovej chorobe 17. septembra 1866 a podľa niektorých dobových záznamov začal súčasne klesať počet úmrtí spôsobených cholerou.

Po jeho smrti začalo na príhovor Františka Márie dochádzať k zázrakom. Pápež Pius XI. ho zapísal medzi blahoslavených 30. júna 1962 a Ján XXIII. ho kanonizoval 9. decembra 1962, v rámci uzatvorenia prvého obdobia zasadania II. vatikánskeho koncilu.