Svätec rímskej ulice
(sviatok 18. mája)
„Sladká láska, Ježiš, nad všetku lásku sladší, /do srdca mi vpíš, ako si ma miloval. /Jezu, ty si môj stvoriteľ, /ako by som ťa milovať chcel. Jezu, Jezu, Jezu, / vezmi si moje srdce / a už mi ho nevracaj. Ježiš, Ježiš, synáčik Máriin, /ten, kto má teba, / nič mu už nechýba. Kto zviera pevne kríž / k tomu Kristus prichádza / do raja ho sprevádza / a k nebu je blíž. Na tejto zemi našej / pekná ružička raší / nádherná to Panenka / Matka Božia. Kríž Kristov na mojom čele / slová Kristove v mojich ústach / v srdci mojom Kristova láska / porúčam sa Kristu Pánu / Matku mám Máriu Pannu.“
(sv. Felix z Cantalice)
Felix Porro sa narodil v malej roľníckej dedinke Cantalice v talianskej provincii Rieti okolo roku 1515. V roku 1544 vstúpil ku kapucínom a po roku noviciátu v kláštore Anticoli di Campagna zložil dňa 18. mája 1545 rehoľné sľuby. Patrí ku generácii prvých kapucínov, v ktorej ako jeden z mála nepochádza z rodiny františkánskych observantov alebo iného rehoľného rádu, ale vstúpil do rádu priamo „zo sveta“.
Kapucíni prežívali v tom čase ťažké obdobie. Boli verejne obviňovaní z herézy a všetko nasvedčovalo tomu, že rád môže byť zrušený. Jeden z jeho bratrancov bol augustinián a vyzýval ho, aby vstúpil radšej do ich rádu. Felix mu odpovedal, že pokiaľ by nemohol byť kapucínom, radšej by zostal vo svete. Skutočnosť, že prvým svätcom kapucínskeho Rádu je brat laik (nekňaz), je konkrétnym živým potvrdením bratského rozmeru kapucínskeho Rádu, ktorý sa v období po Tridentskom koncile domáhal rovnakých práv tak pre bratov kňazov, ako aj laikov. Medzi bratmi, považovanými za otcov kapucínskej reformy, je Felix druhý, hneď po Bernardinovi z Asti.
Už od jeho kapucínskych počiatkov sa u neho prejavoval mystický temperament. Veľa času trávil v modlitbe, a to aj v nočných hodinách na úkor spánku. Živil v sebe nežnú úctu k Božej Matke, ktorá sa mu viackrát zjavila. Vo svojich každodenných kontaktoch s ľuďmi bol účinným duchovným poradcom tak pre jednoduchých, ako aj v prostredí aristokracie.
Život sv. Felixa je plný anekdot – krátkych, vtipných príbehov, ktorých spoluúčastníkmi sú aj ďalší svätci jeho obdobia: Filip Neri, Karol Boromejský, pápež Sixtus V… Tieto anekdoty rozprávajú o nenápadnej svätosti Felixa, ktorú si nevšimla ani väčšina jeho bratov. Felixova svätosť bola typicky kapucínska: typicky aj v zmysle „typu“ – prvého kapucínskeho svätca, ktorého prijali za svoj vzor stovky ďalších bratov v dejinách Rádu. Je všeobecne známe, že medzi kapucínmi bol Felix svätcom, ktorý bol najviac napodobňovaný. Dôkazom tohto tvrdenia môže byť napríklad veľký počet bratov, ktorí po vstupe do rehole prijali meno Felix.
Felix bol v prvom rade mužom modlitby, do ktorej sa ponoril hneď od prvých dní svojho rehoľného života. Mal veľkú záľubu v manuálnej práci, v pokore a v starostlivosti o chorých. Veľkosť jeho ducha sa asi najviac prejavila počas dlhých rokov jeho kveštárskej služby – služby žobráka pre kláštor, a nielen pre ten. Každý deň žobral najprv o chlieb (do roku 1572) a potom až do smrti o víno a olej pre svojich bratov. Pre veľkú záľubu v chudobných a v núdznych dostal od svojich predstavených povolenie podporovať ich z toho, čo sám dostal. A robil to veľkodušne, zvlášť voči tým, ktorí sa nachádzali v morálnom úpadku. V procesoch blahorečenia a svätorečenia sú citované mnohé príklady podpory mnohodetných vdov alebo dievčat, ktoré bieda vystavovala ďalším nebezpečenstvám. V istom období hladu, aj napriek všeobecnej veľkej núdzi, Felixovi pri jeho kveštárskych pochôdzkach chlieb neodmietali, a tak mohol v tom čase podporovať stovky rodín. Sú známe mnohé prípady zázračného uzdravenia, ktoré on sám ukrýval za kríže, ktoré používal pri požehnávaní alebo za víno, ktoré vyžobral. Tak napríklad uzdravil Costanzu, matku kardinála Crescenziho, keď si vo víne, ktoré vyžobral Felix, umyla tvár. Z tejto jeho známej terapie si jeho priatelia začali robiť žarty, hovoriac mu: „Brat Felix, keď budem chorý, dones mi trochu tvojho vína!“
Veľmi známe je priateľstvo Felixa so sv. Filipom Nerim. V jeden deň poučili zhromaždený ľud nezvyčajným spôsobom o Božej láske. Keď sa stretli, začali si navzájom adresovať želania: „Kiež by som ťa videl spáleného.“ „Kiež by som ťa videl rozdriapaného.“ „Kiež by som ťa videl napichnutého na kôl.“ „A ty nech si rozsekaný na kúsky.“ „Tebe nech sú uťaté ruky.“ „A tebe odrezaná hlava.“ „Kiež by si bol roznesený po celom Ríme.“ „A teba nech hodia do Tiberu s mlynským kameňom na krku.“ Zatiaľ ich ľud, ktorý sa na nich zabával a obdivoval ich, obkolesil a tajomstvo sa nakoniec odhalilo: „Kiež by si toto všetko mohol znášať z lásky ku Kristovi.“
Dňa 30. apríla 1587 Felix ochorel a 18. mája toho istého roku zomrel. Kapucíni, ktorí s ním žili v kláštore, ho považovali za obyčajného dobrého rehoľníka, a tak ich veľmi prekvapili nekonečné procesie ľudí, ktoré sa zbiehali uctiť jeho mŕtve telo. Pápež Urban VII. ho dňa 1. októbra 1625 vyhlásil za blahoslaveného. Klement XI. ho zapísal do zoznamu svätých dňa 22. mája 1712.