Modlitba a pokánie

(sviatok 12. januára)

 

„Rehoľný život je ako záhrada, ktorá nie je pekná, pokiaľ je v nej len jeden druh stromov, musí ich v nej byť viac. Tak sú aj v reholi rôzni rehoľníci – jeden vyniká pokorou, iný láskou, niektorý zasa poslušnosťou alebo pokáním. Nebuďte však smutní, keď nemôžete dosiahnuť takú dokonalosť života, po akej túžite.“

(sv. Bernard z Corleone)

 

Filippo Latino sa narodil 6. februára 1605 v sicílskom Corleone. Jeho domu sa medzi ľuďmi hovorilo „domov svätých“, pretože už jeho otec, výborný obuvník a kožušník Leonardo, bol taký milosrdný k chudákom, že ich s veľkou láskou vodil do svojho domu, kúpal ich, obliekal a kŕmil. Filip veľmi rýchlo získal zbožnú úctu k Ukrižovanému a jeho Matke, často sa modlil a prijímal sviatosti. Nehanbil sa ani žobrať v meste počas zimy pre úbohých väzňov.

 

Podľa svedkov mal jedinú veľkú nedokonalosť: rýchlo sa rozčúlil a vzal do ruky meč, keď ho provokovali, obzvlášť pri obrane blížneho. V súboji s Vitom Caninom, nájomným vrahom, v roku 1624, keď mal Filip 19 rokov, prišiel jeho protivník o ruku. Filipa udalosť hlboko zasiahla, zraneného požiadal o odpustenie a neskôr s ním nadviazal hlboké priateľstvo. Tento súboj a následná kríza boli počiatkom jeho rehoľného povolania. V 27 rokoch, 13. decembra 1631, prijal kapucínsky habit a meno Bernard.

Jeho kláštorný život bol neustálym pokrokom v cnostiach. Posledných pätnásť rokov života strávil v Palerme, kde sa stretol so sestrou smrťou 12. januára 1667. Vždy bolo jeho úlohou v kláštore robiť kuchára alebo jeho pomocníka. Dokázal sa navyše starať o chorých a vykonávať množstvo ďalších prác, bol užitočný zaneprázdneným spolubratom a kňazom. Pral bielizeň takmer všetkým bratom. Ani takýto prostý život skrytý v prostredí chudobných kapucínskych budov nezabránil, aby sa stal slávnym.

Po recitovaní polnočného matutína zostával brat Bernard v kostole, pretože, ako vysvetľoval, „nebolo by dobré nechať Najsvätejšiu sviatosť osamote“; zostával preto s ňou, kým prišli iní bratia. Ako pravý kapucín mal hlboký vzťah k počiatkom rádu a bol priťahovaný pustovníckym životom. Jeho láska k Panne Márii mala najrôznejšie podoby. V kuchyni si zhotovil malý mariánsky oltár, čo mali kapucínski kuchári vo zvyku a často sa pri ňom modlil.

Hlboko si ctil Kristovo utrpenie a vždy mal pri sebe malý drevený krížik s obrazom Ukrižovaného. To bola kniha, ktorú sa naučil čítať. Keď sa totiž raz snažil pod vedením brata Benedikta z Cammaraty naučiť čítať zo šlabikára, pretože bol analfabet, sám Pán sa mu zjavil a povedal: „Bernard, nehľadaj to, čo obsahujú knihy, moje rany ti stačia. V nich nájdeš ďaleko účinnejšie poučenie ako to, ktoré by ti mohla dať ktorákoľvek kniha.“

Veľký dojem vzbudzuje aj jeho výnimočná kajúcnosť. Celý rok si pretvoril na pôst. Jedol iba obschnuté kôrky alebo zvyšky tvrdého chleba, namočeného vo vode horkej po bylinách, vždy kľačiac za dverami refektára, z obitého taniera, s kusom špinavej handry, ktorá mu slúžila ako obrúsok. Keď mu nejaký predstavený prikázal, aby jedol spoločne s ostatnými, poslúchol, ale potom mu bolo zle a mal horúčky. Jedného dňa sa mu zjavil Pán, vzal kúsok tvrdého chleba, namočil ho do krvi zo svojho boku a položil mu ho do úst so slovami: „Syn môj, vytrvaj až do konca v zdržanlivom živote.“

Vždy bol radostný a plný života, takže si ho musel každý všimnúť. Nikdy nehovoril o nikom nič zlého, naopak nevidel na druhých žiadne chyby. Chodil s bandaskou na ramenách dedinskými uličkami a dával chudobným polievku. O chorých sa staral s takmer materskou láskou, jeho súcit bol nevyčerpateľný. Keď celá komunita v Bivone zaľahla kvôli epidémii, bdel pri nich dňom aj nocou. Vysilený neskôr aj on podľahol chorobe. Lekár mu dával iba deň života. Brat Bernard sa potajme privliekol do kostola, vzal z oltára sošku svätého Františka, strčil si ju do rukáva a povedal: „Serafínsky otče, upozorňujem ťa, že neopustíš môj rukáv, dokiaľ ma neuzdravíš.“ Na druhý deň úplne ozdravel.

Vždy, keď Palermu hrozili prírodné katastrofy, postavil sa pred svätostánok a bojoval ako Mojžiš: „Pokoj, Pane, pokoj! Milosrdenstvo! Pane, chcem od teba túto milosť, chcem ju!“ Pohroma ustala. Jeho súcit s utrpením sa týkal aj zvierat. Niekedy bolo na kláštornom nádvorí toľko zvierat, že to skôr vyzeralo ako dobytčí trh alebo zázračná ošetrovňa.

Pretože bol veľkým divotvorcom, bol už od svojho noviciátu napádaný diablom. Vždy ho porazil svojou pokorou, spojenou s pokáním a pomocou svojho dreveného krížika. Po smrti ho jeho dôverník, brat Anton videl celého ožiareného svetlom, ako s nevýslovnou radosťou opakoval: „Raj! Raj! Raj! Požehnané umŕtvovanie! Požehnané bdenie! Požehnané pokánie! Požehnané sebazapieranie! Požehnaná poslušnosť! Požehnané pôsty! Nech je požehnaná všetka dokonalosť rehoľného života!“

Pápež Kliment XIII. ho 29. apríla 1768 vyhlásil za blahoslaveného. Svätorečený bol Jánom Pavlom II. 10. júna 2000.