(ľubovoľná spomienka 19. augusta)
Narodil sa roku 1274 ako syn neapolského kráľa Karola II. a jeho manželky Márie, dcéry uhorského kráľa. Ako mladík sa často zdržiaval medzi menšími bratmi a žil podľa rehoľných pravidiel. Potom sa rozlúčil s kráľovským trónom, prijal františkánsky habit a stal sa biskupom v Toulouse. Vynikal v chudobe, pokore a láske k chudobným. Zomrel roku 1297.
Z jeho životopisu, ktorý napísal súčasný autor
Nebesia dali svetu Ľudovíta na osvietenie národov. Boh sa poponáhľal vytrhnúť ho zo skazeného sveta a vyviedol ho zo stredu neprávostí. Chcel ho pridružiť do spoločenstva svetiel bez tela, ale prv, ako by ho preniesol do raja, na svoju slávu milostivo sa rozhodol povodiť ho po okolitom svete a ukázať ho ako verný obraz čnostného života na potechu a spásu veriacemu ľudu. Boh postavil Ľudovíta na svietnik, aby ako zažatá svieca svietil všetkým v Božom dome, ktorým je Cirkev, a aby priťahoval a viedol srdcia všetkých k Božej láske. Obklopoval ho tiež Boží poriadok ako Božiu archu cez mnohé obdobia vekov, aby neveriaci boli uvedení do zmätku, bludy zavrhnuté, Katolícka cirkev posilnená a pravá viera oslávená. Ľudia oboch pohlaví a každého postavenia náhlili sa zovšadiaľ k tomuto blaženému mužovi anjelskej tváre, obdivuhodnému skutkami aj vážnosťou života. Všetci ho chceli vidieť, takže sa vo veľkom návale a tlačenici mnohí občas ocitli v nebezpečenstve života. Všetkých veriacich nadchýnala veľká zbožnosť zhromaždeného ľudu, jeho strhujúce kázne, hlboká pokora, z hĺbky srdca prýštiace milosrdenstvo, dôstojné správanie, pravidelná sústredenosť; a vôbec celé jeho konanie, slová i pohyby, budili obdiv. Veď kto by mohol bez úžasu hľadieť na mládenca, najmilšieho to syna mocného kráľa, ktorý je nápadný svojou urodzenosťou, dôstojnosťou a je obdarený toľkou vážnosťou, ktorý tak očividne vyniká v pokore a je húževnatý v umŕtvovaní, ktorý je obdarený veľkou múdrosťou, ozdobený iba prostučkým odevom a pritom sa skvie pôvabnou výrečnosťou a vznešenosťou života? Tento muž sa tým, čo poznali jeho osobu a život, javil ako človek svätý, nebeský, naozaj ako pozemský anjel. Pätnásty deň po tom, čo ochorel, totiž ten deň, keď sa pobral k Pánovi, zarána sa modlil túto modlitbu: „Pane, všemohúci Bože, ty si nás priviedol na začiatok tohto dňa…“ Toto neurobil počas celej svojej choroby. Keď ho po deviatej hodine na lôžku podvihli, aby mohol sedieť, zdvihol oči k nebu a v rukách držal kríž. Neskôr, keď ho už nevládal udržať, mal ho položený pred sebou ako znak víťazstva a bez prerušenia opakoval: „Klaniame sa ti, Kriste…“ a tiež: „Nespomínaj si na hriechy mojej mladosti…“ Opakoval si aj Anjelské pozdravenie preblahoslavenej Panny a častejšie sa posilňoval znakom svätého kríža. Keď sa ho spolubrat opýtal, prečo tak často hovorí Zdravas’, Mária, povedal: „Lebo čoskoro zomriem a blahoslavená Panna ma zachráni.“ Ľudovít bol teda milý Bohu i ľuďom. A keď sa na ňom naplnili všetky božské tajomstvá, zomrel v Pánovi. Jeho svätá duša sa odlúčila od tela a ponorila sa do hlbín svetla.