(ľubovoľná spomienka 14. júla)
Narodil sa roku 1549. Vstúpil do Rádu menších bratov a tu prijal aj kňazské svätenie. Vykonával rozličné služby a venoval sa horlivo a s veľkým úspechom kazateľstvu. Zapálený horlivosťou za spásu duší odišiel do Južnej Ameriky. V krajinách Tukuman a Peru pracoval do úmoru najmä medzi domorodcami. Mnohých získal pre kresťanskú vieru, priúčal ich základným vedomostiam a ochraňoval ich tiež pred utláčateľmi. Vyčerpaný ustavičnou prácou a pokáním zomrel roku 1610 v meste Lime.
Zo Životopisu svätého Františka Solanského od súčasného autora
Aký si láskavý, Boh môjho žitia, buď preto zvelebený!
Čoby aj celý život Božieho muža Františka bol iba kríž a utrpenie, predsa dva mesiace pred smrťou trpel ešte väčšie bolesti, aby ako odmenu za kresťanskú trpezlivosť dostal Božie prísľuby. K bolestiam sa pridružila ešte vysoká horúčka, ktorá ho celkom pripútala na lôžko. Nijaká choroba ho nedokázala odtrhnúť od modlitby. Naopak, v posledných dňoch života roznietilo sa v ňom také nadšenie pri rozjímaní, že sa zdalo, akoby sa už pohyboval medzi anjelmi. Zabúdal aj na svoje telesné potreby a podľa posudku skúsených lekárov sa verilo, že iba zázrakom sa jeho život tak dlho predlžuje. S veľkou vrúcnosťou si opakoval obľúbený povzdych: „Nech je zvelebený Boh“ alebo iné podobné. Zavše si žiadal, aby mu recitovali tieto žalmy: „Chváľ, duša moja, Pána“ a „Dobroreč, duša moja, Pánovi“. Pri nich pociťoval, ako mu nevysloviteľná slasť oblieva srdce. Želal si tiež, aby mu prečítali z Jánovho evanjelia úryvok od slov: „Bolo pred veľkonočnými sviatkami.“ Tieto slová a najmä história umučenia Pána ho podivne dojímali. Začal sa prihovárať trpiacemu Kristovi, ďakoval mu a velebil jeho dobrotu a milosrdenstvo, ktoré s takou láskou preukazoval jemu hriešnemu. Veľkou vzpruhou mu boli aj chválospevy preblahoslavenej Panny Márie. Keď o nej rozjímal, napĺňala ho radosť a plesanie. Raz povedal svojmu spovedníkovi: „Otče, pomôž mi vzdávať Bohu chválu,“ a hneď dodal: „Bože môj, ty si môj Stvoriteľ, Kráľ a môj Otec. Ty moja rozkoš, ty moje všetko.“ A po týchto slovách zapálil ho taký plameň Božej lásky, že jeho duša sa pohrúžila do seba a celkom sa dala ovládnuť duchovnými slasťami, opustila zmysly a nehybné telo, podobné mramoru. Päť dní pred smrťou povedal bratovi Jánovi Gomezovi, ktorý sa staral o chorých: „Či si všímaš, brat môj, veľké Božie milosrdenstvo voči mne, ako mi dodáva silu, aby som zvíťazil v boji proti nepriateľovi?“ Tri dni pred smrťou sa obrátil k rehoľníkovi, ktorý mu posluhoval, a s plačlivým vzdychaním povedal tieto slová: „Pane Ježišu, čím som si zaslúžil, že ty si bol ukrižovaný a mňa ošetrujú tvoji služobníci? Z teba postŕhali všetky šaty a mňa dôkladne prikrývajú, teba bili po tvári a korunu z tŕnia ti vtlačili na hlavu a mňa obdarúvajú toľkými darmi a dobrodeniami?“ Nasledujúci deň v prítomnosti viacerých bratov vykríkol: „Ó, Bože mojej duše, buď zvelebený, akú priazeň mi preukazuješ! Radujem sa, Pane môj, pretože si Boh, ó, aký si veľmi láskavý!“ V noci pred smrťou upadol do hlbokého vytrženia a všetci okolostojaci si mysleli, že už zomrel. Potom sa však prebral a zvolal: „Zaradoval som sa, keď mi povedali: Pôjdeme do domu Pánovho.“ Od tej chvíle sa až do konca života zračila na jeho tvári radosť, nadšenie a pôvabná krása. Jeho duša jasala nad prisľúbeným dobrom a dala to najavo radostnými znameniami. Keď mu ktorýsi brat povedal: „Otče, keď ťa Boh už čoskoro vezme do neba, pamätaj na mňa, keď prídeš do večného kráľovstva,“ on mu veselým hlasom odpovedal: „Je pravda, že sa ponáhľam do neba, ale je to pre zásluhy Kristovho utrpenia a smrti, ja som totiž najväčší hriešnik. Keď prídem do nebeskej vlasti, budem ti dobrým priateľom.“