Kazateľ a apoštol na cestách

(sviatok 31. októbra)

 

„Aká veľká milosť a veľká sláva byť kapucínmi a skutočnými synmi sv. Františka. Musíme však poznať a stále nosiť so sebou päť drahokamov: strohosť, jednoduchosť, presné dodržovanie konštitúcií a serafínskej rehole, nevinnosť života a nevyčerpateľné milosrdenstvo.“

(sv. Angelo z Acri)

 

Luca Antonio Falcone sa narodil 19. októbra 1669 v Acri, vtedy malom predmestí na úpätí hory Sila, v srdci starobylej štvrti Casalicchio, v obyčajnej rodine, na ktorú bol vždy hrdý. S postupom času i počas rozhovorov s urodzenými ľuďmi sa hlásil k tomu, že je synom „pekárky“ a „pastiera kôz“.Čítať a písať sa naučil od svojho suseda, ktorý si otvoril školu gramatiky a prvé základy kresťanstva získal navštevovaním farnosti sv. Mikuláša a kapucínskeho kostola Panny Márie Anjelskej.

Keď vyrástol, jeden z jeho strýkov, don Doménico Errico, ktorý bol brat jeho matky, ho poslal na štúdia s nádejou, že sa z neho stane vzdelaný človek, schopný byť oporou mame, ktorá predčasne ovdovela. Tesne predtým, ako dovŕšil dvadsať rokov, Luca Antonio po tom ako krátko zakúsil pustovnícky život, rozhodol sa, že zasvätí svoj život v spoločenstve kapucínov bez toho, aby si ponechal zadné vrátka.

Tomuto mladíkovi z Acri sa však hneď ukázala cesta plná prekážok: najmenej dvakrát sa vskutku Luca Antonio vyzliekol z habitu a opustil noviciát, odradený prísnosťou kapucínskeho života alebo upadol do nostalgie po mame, ktorú opustil so slzami. Ale 12 novembra 1690 po tretíkrát začal Luca Antonio noviciát v kláštore v Belvedere Marittimo a prijal meno Angelo z Acri. Ani teraz nechýbali spomienky a pokušenia, ale keď sa v refektári čítali hrdinské skutky brata Bernarda z Corlenone (+ 1667), ktorého proces blahorečenia v tom čase prebiehal, pozdvihol k Pánovi svoju naliehavú prosbu, aby mu pomohol v jeho boji. Povráva sa, že brat Angelo z Acri bol povzbudený od Pána, ktorý mu naznačil, aby sa choval tak ako by sa choval brat Bernardo z Corleone. Toto bolo pre neho očakávaným znamením.

Zložením rehoľných sľubov 12. novembra 1691 brat Angelo začal kráčať poceste evanjeliovej dokonalosti, pripravujúc sa na kňazské svätenie, ktoré prijal v Dome v Cassanoallo Ionio na Veľkú Noc 10. apríla 1700 s obedienciou pripravovať sa na úlohu kazateľa. Od roku 1702 až do svojej smrti v roku1739 neúnavne putuje po celej Kalábrii a aj väčšej časti južného Talianska a kázaval počas pôstneho obdobia, dával duchovné cvičenia a ľudové misie.

Začiatok jeho kazateľskej činnosti nebol práve najšťastnejší: ohlasovanie z kazateľnice v San Giorgio Albanese, blízko Corigliana, sa ukázalo ako pravé zlyhanie. Tri večery po sebe, vďaka výpadku pamäti, si nemohol na text, ktorý si s námahou pripravil a naučil naspamäť, spomenúť, a tak neschopný pokračovať v kázni bol nútený utiecť. So slzami v očiach pred krížom vo svojej cele si brat Angelo priznal svoje zlyhanie a prišiel k nezvratnému rozhodnutiu. Od teraz už budem ohlasovať „Krista ukrižovaného, nahého“ ďaleko od bizarnej rétoriky a tiež pravidiel toskánskeho jazyka, ale opakujúc „krok za krokom“ to čo mi Duch Svätý bude zjavovať a rozohňovať v srdci s horlivosťou a duchovným pomazaním. A mal úspech aj napriek odporu, s ktorým sa stretával v určitom prostredí, s určitými ľuďmi, ktorí si o sebe mysleli, že sú zvlášť obdarení múdrosťou.

Vedomý si toho, že kazateľ, ktorý nechodí do spovednice je podobný rozsievačovi, ktorý nevykoná žatvu, brat Angelo z Acri trávil dlhé hodiny v spovednici a nikdy ho neunavovalo počúvať a používať milosrdenstvo voči hriešnikom. A nielen, že na nich čakal, často ho Božia láska viedla k tomu, aby zatvrdlivých hriešnikov vyhľadával.

Tak isto navštevoval aj chorých, ktorí žiadali o jeho duchovnú pomoc. Jeho láska k chudobným a tým, ktorí podstupovali nespravodlivosť, ho viedla k tomu, niekoľkokrát vyzvať pánov Sanseverino, ktorí celé stáročia mali moc v Acri, aby počúvali spravodlivé nároky ľudí, a aby rešpektovali tie najzákladnejšie práva.

Brat Angelo mal na srdci spásu celého človeka, tých chudobných na duchu a na tele, tých ponížených vo svojej dôstojnosti a tých, ktorí sa vzdialili od Boha. Nikdy neopustil miesto, kde hlásal milosrdenstvo Božie a uzmieroval hriešnikov bez toho, aby nezanechal konkrétne znamenie: kalváriu a sochu sedembolestnej Panny Márie, ako konkrétne odkazy na lásku Božiu, ktorá trpí a ponúka samu seba, aby mal človek život.

V Ráde prijal tiež úlohu autority a ako provinciál neprestával povzbudzovať bratov, aby žili autentický kapucínsky život ponúkajúc im päť vzácnych drahokamov: prísnosť, jednoduchosť, presné zachovávanie Konštitúcii a Regule, nevinnosť života a nevyčerpateľnú lásku. V 70-tich rokoch, 30. októbra 1739 zomrel v kláštore v Acri, ponúkajúc svoj život za to, aby zahrnul toto mesto a Kalábriu najkrajšími darmi: pokojom a dobrom pre všetkých.

Požadoval spravodlivosť pre chudobných ľudí, odsúdiac bankové škandály, krátenie daní z príjmu, vysoké poplatky za chov priadky morušovej, alebo nespravodlivé a násilné konfiškácie súkromného majetku zo strany tých, ktorí sa chválili, že vládnu ľudu. Kresťanskou láskou svedčil svojimi návštevami chudobných v ich príbytkoch, keď sa s nimi delil o to, čomu darovala Prozreteľnosť. Nikdy nezabúdal navštevovať väzňov, preukazoval im úctu, povzbudzoval ich ku kajúcnosti a k tomu, aby prijali svoj trest. Hájil nevinných, ktorí boli nespravodlivo odsúdení. Misionár, kazateľ a spovedník Angelo z Acri pochopil a svedčil, že slovo toho, kto hlása evanjelium sa musí prejaviť aj v konkrétnych skutkoch v prospech chudobného, trpiaceho alebo tých, ktorí znášajú nespravodlivosť.

Jeden z najstarších obrazov predstavuje brata Angela z Acri, ako hľadí a kontempluje kríž, ako centrálny bod svojho kázania a modlitby. Rozjímanie nad utrpením Pána sprevádzalo jeho dlhé cesty, ktoré absolvoval peši z jedného miesta na druhé, kde sa vybral kázať. V dlhých osobných modlitbách rozjímal kúsok po kúsku nad Kristovým utrpením. Staral sa a prijímal každého, kto bol chorý na tele alebo na duši, pretože v príznakoch choroby videl rany nášho Pána. Vo svojom srdci si uschovával tvár a meno Ježiša ukrižovaného, obraz lásky, ktorá nemá hraníc.

Dňa 18. novembra 1825 pápež Lev XII. blahorečil ctihodného služobníka Božieho, Angela z Acri, ktorého všetci poznali ako apoštola Kalábrie, kvôli jeho neúnavnému kázaniu, ktorému sa venoval počas 38 rokov svojho života. Za svätého ho vyhlásil pápež František 15. októbra 2017. Kto v Acri navštívil baziliku, v ktorej sa uchovávajú jeho pozostatky, toho nemôže nezasiahnuť veľké množstvo veriacich, ktorí za ním dennodenne chodia, modlia sa k nemu, prosia o radu a obracajú sa na neho so svojimi modlitbami.