Bl. poľskí mučeníci nacizmu

Vôňa kadidla

Život často dáva zmysel až na konci. Toto pravidlo platí dvojnásobne pre človeka, ktorého 13. júna 1999 vyhlásil za blahoslaveného pápež Ján Pavol II. vo Varšave. Jeho ľudský život nadobúda pravý význam vďaka svojmu koncu, ktorý ukazuje, kým bol a pre čo žil.

Anicet Koplin sa narodil 30. júna 1875 v Debrzne, ktoré vtedy patrilo Nemecku a bolo hraničným mestom s Poľskom. Malý Wojciech Anton, tak znelo jeho krstné meno, bol najmladší z dvanástich súrodencov, ktorí sa narodili chudobnej rodine nemeckého robotníka. Wojciech sa už v detstve zoznámil s kapucínmi, ktorí boli kvôli svojmu apoštolátu v nižších sociálnych vrstvách. Pretože vo východnom Prusku boli všetky kapucínske kláštory zrušené, vstúpil 23. novembra 1893 do kapucínskeho kláštora vo vzdialenom alsaskom Sigolsheime. Prijal meno Anicet, čo znamená „neporaziteľný“. Dňa 25. novembra 1897 zložil doživotné sľuby.

Na sviatok Nanebovzatia Panny Márie roku 1900 bol vysvätený za kňaza a začal slúžiť ako kaplán poľských robotníkov v priemyselnej oblasti v Dieburgu. Zásadná zmena v jeho živote nastala v roku 1918, kedy ho požiadali, aby pomohol s obnovou života Cirkvi a kapucínskeho rádu vo Varšave. S radosťou túto úlohu prijal. Vo Varšave vtedy žilo mnoho chudobných až úbohých rodín a na druhej strane niekoľko málo bohatých, ktorí ovládli situáciu. Otec Anicet sa stal prostredníkom medzi týmito dvoma skupinami. V chudobnom habite a so sandálmi na nohách žobral o láskavú almužnu pre svojich chudobných. Dňa 25. januára 1928 píše svojmu provinciálovi, otcovi Ignácovi Ruppertovi:

„Osobitnou úlohou, ktorá je často i namáhavou prácou, sú tu pre mňa početní chudobní a množstvo ľudí bez práce, kvôli ktorým takpovediac denne chodím vyberať almužny.“

Dostal tiež prezývku „varšavský svätý František“.

Keď nebol na cestách kvôli chudobným, sedával otec Anicet často v spovednici kapucínskeho kostola vo Varšave. Radšej spovedal, ako kázal, pretože v poľštine nebol veľmi výrečný. Za spovedníka si ho vybrali biskupi, kardinál alebo apoštolský nuncius Achille Ratti, neskôr pápež Pius XI. Ako pokánie bežne ukladal almužnu pre chudobných. Kardinálovi Kakowskému raz v zime uložil za pokánie, aby venoval voz uhlia jednej chudobnej rodine.

Anicet Koplin bol Nemec. Nesnažil sa to skrývať ani v čase, keď bola Hitlerova politika už neúnosná. Pochopil, že národný socializmus je protikresťanský a že jeho videnie sveta je démonické. Už vo svojej mladosti spoznal čestnosť a vieru poľského národa a nemohol inak, ako sa prikloniť na jeho stranu. Na vyjadrenie solidarity s Poľskom si nechal zmeniť meno na Kopliński. Vďaka svojim jazykovým znalostiam mal z nemeckého veľvyslanectva povolenie k zhromažďovaniu potravín, oblečenia, obuvi a liekov. Staral sa o nekatolíckych kresťanov a rovnako aj o Židov.

Gestapu boli kapucíni a zvlášť otec Kopliński soľou v očiach. Na sviatok Nanebovstúpenia Pána v roku 1941 sa konal prvý výsluch. Kapucín bez strachu a úprimne, ako mal vo zvyku, vyslovil vážny názor:

„Po tom, čo Hitler urobil v Poľsku, sa hanbím, že som Nemec.“

Môžeme predpokladať, že otec kapucín by si zachránil život, keby sa odvolal na svoju nemeckú národnosť. Dňa 28. júna 1941, deň po leteckom útoku na Varšavu, bol spolu s dvadsiatimi spolubratmi zatknutý a prevezený do väznice Pawiak. Dôvodom zatknutia bolo, že čítal protinacistické propagačné letáky a že sa vyjadroval proti novému režimu. Otec gvardián a Anicet boli mučení, aby sa sami obvinili, že poburovali ľud k povstaniu proti režimu. Otec Anicet ostal verný svojmu povolaniu a otvorene prehlasoval:

„Som kňaz a pracujem kdekoľvek, kde sa nachádzajú ľudia, či sú to Židia alebo Poliaci, zvlášť, keď trpia a sú chudobní.“

Dňa 3. septembra boli naložení do dobytčáku a odvezení do Osvienčimu, kde dostali smutne preslávený väzenský odev a väzenské číslo. Otec Anicet mal 66 rokov a umiestnili ho do bloku chorých, ktorý bol najbližšie bloku odsúdeným na smrť. Nevieme presne, aké poníženia a trápenia musel znášať v nasledujúcich piatich týždňoch. Zo svedectiev však vieme, že hneď, ako otec Anicet vstúpil do koncentračného tábora, bol zmlátený, pretože sa mu nedarilo držať krok s ostatnými. Bol tiež pokúsaný esesáckym psom. Počas celej doby utrpenia v tábore mlčal a modlil sa, takže si stále udržoval vnútorný pokoj a ticho. Jednému zo svojich druhov povedal pred tým, ako ho odviedli na smrť:

„Tento kalich musíme vypiť až do dna.“

Po krátkom zinscenovanom procese ho jeho väznitelia 16. októbra spolu s ďalšími väzňami hodili do jamy, ktorú zasypali nehaseným vápnom. Zomreli veľmi krutou smrťou. Nehasené vápno v styku so živým telom prudko reaguje a vlastne ho pomaly spáli. Zomrel v nádeji na vzkriesenie a vo viere, že jeho utrpenie a hrozná smrť bude prínosom k zmiereniu národov, Nemcov a Poliakov, Židov a kresťanov, katolíkov a protestantov, chudobných i bohatých.

Spoločne s Kristom na kríži

Henryk sa narodil 22. marca 1908 v dedine Zachorzev. Pri krste 9. apríla dostal po otcovi meno Jozef. Kapucínsky habit a rehoľné meno Henryk prijal v kláštore v Nowom Miaste 14. augusta 1927. Za kňaza bol vysvätený 30. júla 1931. Na prianie svojich predstavených pokračoval v štúdiu teológie na Gregoriánskej univerzite a v roku 1935 získal licenciát z teológie.

Po návrate do Poľska bol poslaný do kláštora v Lubline, kde vyučoval dogmatickú teológiu v miestnom kapucínskom seminári. Zakrátko ho vymenovali za rektora a vikára kláštora. Tu ho počas jeho početnej činnosti v roku 1939 zastihla okupácia Poľska a druhá svetová vojna.

Neskôr bol Henryk menovaný za gvardiána lublinského konviktu, a pretože bol súčasne aj rektorom seminára, ocitol sa vo veľmi neľahkej pozícii. Nemecké vojská nemilosrdne zatýkali a Henryk sa snažil upokojiť svojich študentov.

Dňa 25. januára 1940 gestapo zatklo 23 kapucínov lublinského kláštora, medzi nimi aj otca Henryka. Keďže vo väznici nebolo miesto, boli najprv väznení v lublinskom zámku. Henryk v tomto provizórnom väzení vyzval svojich spolubratov:

„Bratia, pokiaľ máme ešte jasnú myseľ, dajme si toto predsavzatie: Nech sa nám v budúcnosti stane čokoľvek, nech to každý z nás prinesie Bohu ako zmiernu obetu.

Počas doby, ktorú strávil vo väzení, sa láskavo o každého staral. Zaistil, aby bola za úsvitu slúžená svätá omša. Spoločne s ďalšími spolubratmi ho 18. júla 1940 previezli do koncentračného tábora v Sachsenhausene blízko Berlína. Aj tam v ďaleko ťažších podmienkach, pamätal na ostatných. Keď na jeseň v roku 1940 ako prvý dostal nejaké peniaze, kúpil v táborovej predajni dva bochníky chleba, rozdelil ich na 25 porcií podľa počtu kapucínov v koncentráku a povedal: „Bratia, zajedzme si z týchto darov Pána. Poslúžte si, pokiaľ ešte niečo je…“ Bolo to vznešené gesto, ktoré môže oceniť iba ten, kto v koncentračnom tábore bol a kto dokáže pochopiť, aké sebazaprenie a hrdinstvo je potrebné k tomu, aby človek rozdelil dva bochníky chleba, keď má zovretý žalúdok od hladu a do minúty by ich celé zjedol sám.

Dňa 14. decembra 1940 bol Henryk s ostatnými bratmi prevezený do koncentračného tábora v Dachau, kde dostal číslo 22637. Nikdy sa nešetril ani v ťažkých podmienkach tábora. Aj keď bol sám oslabený a mal problémy s nohami, pomáhal slabším a zvlášť starým. V tábore prežil až do roku 1941.

V júni toho roku bol vzhľadom k tomu, že bol úplne vyčerpaný a nemohol sám chodiť, pridelený do táborovej nemocnice, čo sa rovnalo rozsudku smrti. Z tohto miesta poslal svojím študentom, kapucínskym klerikom tajnú správu: „Milovaní bratia! Som v nemocničnej izbe bloku 7. Som strašne vychudnutý. Vážim 35 kíl. Všetky kosti ma bolia. Ležím na posteli ako na kríži spolu s Kristom. Som rád, že môžem byť s ním a trpieť s ním. Modlím sa za vás a obetujem toto moje utrpenie Bohu za vás.“

Zomrel 4. augusta 1942 a jeho telo bolo spálené v táborovej kremačnej peci číslo 12.

Študent mučeník

Narodil sa v Lodži na sviatok všetkých svätých v roku 1906 a bol posledný zo šiestich detí. O tri dni neskôr bol pokrstený a jeho rodičia mu dali meno Hieronym. Doma dostal príkladnú náboženskú výchovu. Po strednej škole sa zapísal na vojenskú akadémiu, ale po štúdiách nemohol nájsť prácu. S pomocou príbuzných rok pracoval na Inštitúte sociálnej starostlivosti a neskôr dostal prácu na Hlavnej pošte vo Varšave. Bol veľmi ceneným a dôveryhodným pracovníkom. Spolu so svojím strýkom spolupracoval vo vedení Katolíckej akcie.

Viedol kampaň proti alkoholizmu, sám bol abstinent. Pri práci v Katolíckej akcii pociťoval potrebu prehĺbiť svoj náboženský život. Vstúpil teda do tretieho rádu svätého Františka, ktorý existoval pri kapucínskom kostole vo Varšave. V tejto dobe sa spriatelil s Anicetom Koplinským, ktorý vo varšavskom kapucínskom kláštore pôsobil ako zberač almužien.

Kapucínsky habit a meno Fidel prijal 27. augusta 1933 v Nowom Miaste. Aj napriek tomu, že už mal 27 rokov a určitú životnú skúsenosť, vždy bol ochotný k službe. Bol veľmi prostý a ku všetkým sa choval veľmi pekne. Po časných sľuboch v roku 1934 odišiel do Zakrocymu študovať filozofiu. Tu založil pre seminaristov Krúžok intelektuálnej spolupráce. Stále sa zaoberal problematikou boja s alkoholizmom a založil Krúžok abstinentov. Okrem toho spolupracoval s františkánskymi terciármi.

Dňa 28. augusta 1937 zložil doživotné rehoľné sľuby a predstavení ho poslali študovať teológiu do lublinského kláštora. Na začiatku druhej svetovej vojny bol v treťom ročníku teológie.

Spolu s ostatnými lublinskými kapucínmi ho 25. januára 1939 zatkli a uväznili v miestnom zámku. Pokojne a s dobrou náladou znášal tvrdé podmienky väzenia. Po piatich mesiacoch poslali všetkých kapucínov do koncentračného tábora v Sachsenhausene, v blízkosti Berlína. Bol to modelový láger vedený v ozajstnom pruskom duchu, obzvlášť čo sa týkalo disciplíny a poriadku. Tu Fidel stratil svoj optimizmus. Neľudské zachádzanie s väzňami ho šokovalo a privádzalo do depresií.

V transporte kňazov a rehoľníkov bol 14. decembra 1940 prevezený do koncentračného tábora v Dachau pri Mníchove. Tu sa jeho duševný stav zhoršil ešte viac. Na ruku mu vytlačili číslo matriky: 22473. Správy o neustálych nemeckých víťazstvách na fronte nedávali väzňom nádej na to, že sa z tábora dostanú von. Stále neznesiteľnejšia bola šikana dozorcov, drina a hlad. Fidel strácal životnú energiu. Práca nad jeho skromné sily, hlad a nedostatok šatstva zapríčinili, že dostal ťažkú pľúcnu chorobu.

Raz ráno v zime v roku 1942, keď spolu s jedným spoluväzňom prenášal ťažkú várnicu s kávou, sa šmykol a prevrátil na seba ťažkú nádobu plnú horúcej kávy, ktorá mu spôsobila rozsiahle popáleniny. Jeho psychiku podlomil ešte viac tvrdý trest dozorcu bloku. Fidelov spoluväzeň brat Kajetán popisuje jeho rozlúčku s ostatnými: „Nikdy nezabudnem na ono nedeľné popoludnie v lete roku 1942, keď brat Fidel opúšťal náš barak 28 a prechádzal do bloku invalidov. Prekvapivo bol pokojný a tichý, v očiach mal dokonca odlesk pokoja, ale to už nebol lesk, ktorý pochádzal z tohto sveta. Všetkých nás pobozkal a rozlúčil sa s nami slovami svätého Františka: „Buď pochválen Ježiš Kristus, dovidenia v nebi.“

Krátko po tom, 9. júna 1942, zomrel na ošetrovni koncentračného tábora. Jeho telo zhorelo v kremačnej peci.

Slnko tábora

Blahoslavený Florián sa narodil v dedine Zdziary neďaleko Noweho Miasta 3. januára 1912. Jeho rodičia boli roľníci a pri krste 4. januára 1912 mu dali meno Jozef. O matku prišiel ešte v útlom veku, a tak sa otec znovu oženil. Po skončení základnej školy pocítil veľkú túžbu stať sa kapucínom. Na štúdiá nebol príliš nadaný, ale tento nedostatok dopĺňal vytrvalosťou a usilovnosťou. Jeden z jeho spolužiakov brat Kajetán ho popísal takto:

„Bola to svätá duša. Bol kamarátsky, priamy, veselý, ale zároveň aj trochu zrelší než my, hraví chlapci s hlavou v oblakoch.“

Ešte ako študent gymnázia sa stal františkánskym terciárom.

Do kapucínskeho noviciátu v Nowom Miaste vstúpil 14. augusta 1931 a prijal meno Florián. Po skončení štúdia bol 20. júna 1938 vysvätený za kňaza a odišiel študovať biblistiku na katolícku univerzitu v Lubline. V čase vypuknutia vojny, 1. septembra 1939, bol v Lubline. V týchto ťažkých mesiacoch sa nestiahol ako iní do kláštora, ale odvážne pokračoval v spovedaní veriacich a v pochovávaní mŕtvych. Napĺňal tak motto, ktoré si nechal ako program svojho rehoľného života vytlačiť na primičné obrázky: „Sme pripravení dať vám nielen evanjelium, ale aj náš vlastný život.“ Do tejto krátkej vety by sme skutočne mohli zhrnúť jeho život.

Spolu s ostatnými bratmi kláštora bol 25. januára 1940 zatknutý gestapom a uväznený v lublinskom zámku. Napriek šoku zo zatknutia nestratil svoju vrodenú radosť a optimizmus. Všetci kapucíni boli 18. júna 1940 presunutí do koncentračného tábora Sachsenhausene neďaleko Berlína. Aj tu si zachoval svoju veselú náladu. Po prevoze do tábora v Dachau 14. decembra 1940 dostal číslo 22738. Jeho spolubratia ho nazvali „duchovným otcom bloku odsúdených na smrť a slnkom tábora“.

Zima však zlomila jeho organizmus. Bol silný a robustný, a preto potreboval veľa jedla. K hladu sa pripojila aj choroba, vďaka ktorej ho poslali do táborovej nemocnice, takzvanej „uličky“. Po niekoľkých týždňoch pobytu na ošetrovni sa aj napriek minimálnym dávkam jedla zotavil a bol prepustený. Pridelili ho do bloku pre invalidov. Na jeho správanie si spomína brat Kajetán, jeho spoločník v lágri:

„Brat Florián Stepniak do tohto nešťastného baraku priniesol svetlo. Ľudia, ktorí v ňom boli zavretí, boli vlastne odsúdení na smrť. Umierali po desiatkach, mnohých z nich odvážali nevedno kam. Až neskôr sme sa dozvedeli, že boli zabíjaní v plynových komorách v okolí Mníchova. Ten, kto nebol v koncentráku, si len ťažko dokáže predstaviť, čo pre týchto ľudí ponorených do atmosféry smrti, na ktorých koža len plantala, znamenalo pokojné slovo útechy a povzbudenia, čo pre nich mohol znamenať úsmev kapucína, ktorý bol zbedačený rovnako ako oni.“

Keď prišlo na rad písmeno „S“ (podľa priezviska Stepniak), zaradili ho medzi invalidov, napriek tomu, že sa cítil dobre a mohol naďalej pracovať. Bol zabitý v plynovej komore 12. augusta 1942. Jeho telo pravdepodobne spálili v peci. Správa koncentračného tábora poslala rodičom do Zdziaru jeho habit a napísala im, že ich syn Jozef zomrel na angínu.

Požehnanie mučeníka

Narodil sa 10. mája 1888 vo Varšave a pri krste dostal meno Félix. Základnú školu navštevoval v rodnom meste.

Keď sa roku 1918 kapucíni vrátili do svojho kláštora, ktorý museli opustiť po jeho zrušení cárom v roku 1864, Félix, ktorý o sebe hovoril, že „už dávno je rádovým ašpirantom“, sa k nim pripojil. Ako ašpirant bol veľmi užitočný pri obnove kláštora; v júni 1918 sa stal postulantom. Po dvojročnej skúšobnej dobe začal 19. mája 1918 v Nowom Miaste noviciát a prijal meno Symforián. Slávnostné sľuby zložil 22. mája 1925.

Vo Varšave najprv zastával úrad vyberača almužien pre stavbu menšieho seminára sv. Fidela, potom bol na dlhú dobu vymenovaný za brata sprevádzajúceho provinciálneho ministra. Mal prostý a priateľský charakter, ľahko získaval sympatie ľudí a tak i nových priateľov rádu. Aj napriek tomu, že žil veľmi činným životom, nikdy nestratil ducha modlitby a zbožnosti, takže bol známy svojou horlivou a hlbokou modlitbou.

Keď vypukla druhá svetová vojna, brat Symforián sa staral, aby nechýbalo nič, čo potrebovali jeho bratia i chudobní ľudia. Tak to robil až do 27. júna 1941, kedy gestapo zatklo všetkých 22 kapucínov v hlavnom meste. Symforián bol najprv intervenovaný vo väznici Pawiak a od 3. septembra v Osvienčime. Mal robustnú postavu, a preto ďaleko horšie znášal hlad a bol tiež viac šikanovaný, na čo reagoval pokojným mlčaním. Úbohé potravinové prídely, ktoré Nemci rozdávali, pokrývali nanajvýš štvrtinu ľudských nutričných potrieb. Po siedmich mesiacoch bol Symforián odsúdený na pomalú smrť.

Jeden večer, keď Nemci beštiálnym spôsobom vraždili väzňov a rozbíjali im hlavy obuškom, sa postavil proti nim a urobil nad nimi znamenie kríža. Očitý svedok, väzeň, prehlásil, že najprv sa s úžasom zarazili a potom vydali príkaz, aby ho zmlátili. Brat Symforián dostal obuškom do hlavy a padol na zem, medzi Nemcov a väzňov. O pár okamihov vstal a znovu spravil znamenie kríža. Potom ho ubili. Bolo to 11. apríla 1942. Vďaka Symforiánovej smrti hrozné ubíjanie väzňov skončilo, a tak bolo zachránených viac ako pätnásť väzňov. Tí s veľkou úctou naložili telo brata Symforiána spolu s ostatnými ubitými na voz a odviezli ich ku kremačnej peci, kde boli spálení. Mučeníckou smrťou Symforián preukázal svoje hrdinstvo, vyznal vieru v Najsvätejšiu Trojicu a zachránil životy svojich spoluväzňov.