Otec moderného katolíckeho Poľska

(sviatok 13. októbra)

„Keď som lepšie spoznal život Františka z Assisi, dokonalosť jeho cností a vnútorné rysy jeho ducha, stal sa mojím najobľúbenejším svätcom. Mojím jediným prianím je dokonale ho napodobňovať a verne dodržovať jeho rehoľu. Zdá sa mi, že prišiel čas, kedy by mal príklad kresťanskej dokonalosti  vystúpiť z uzavretého kruhu klauzúry a nie je dôvod myslieť si o tých, ktorí žijú vo svete, že nemôžu smerovať k dokonalosti. Mária je príkladom a vzorom skrytého života, ktoré si naša kongregácia podľa jej príkladu správne zvolili.“

(bl. Honorát Koźmiński)

 

Poľský kapucín otec Honorát, občianskym menom Waclaw Kozminski, je zakladateľom sedemnástich dodnes existujúcich rehoľných kongregácií a ďalších ôsmich či desiatich, ktoré neskôr zanikli. Narodil sa 16. októbra 1829 v poľskom meste Biala Podlaska a zomrel 16. decembra 1916 v Nowom Miaste.

Waclaw dostal kresťanskú výchovu, ale v roku 1845 sa zapísal na Vyššiu výtvarnú školu vo Varšave, kde pod vplyvom ateistického prostredia a osvieteneckých prúdov stratil vieru. V roku 1846 bol pre podozrenie z účasti v zakázanej politickej organizácii zatknutý cárskou políciou a uväznený vo Varšave. Tu sa nakazil týfusom a žil v strachu z trestu smrti až do 27. marca 1847, kedy bol prepustený na slobodu. Ešte pred tým, na sviatok Nanebovzatia Panny Márie, znovu prijal katolícku vieru.

Vo svojom vnútri zvádzal tvrdý boj: chcel vstúpiť ku kapucínom, ale v rovnakom čase ťažko ochorela jeho matka. Nakoniec, 21. decembra 1848, bol prijatý do kapucínskeho noviciátu v Lubartowe. Po zložení sľubov a kňazskej vysviacke (27. decembra 1852) začal okamžite pôsobiť ako profesor kapucínskych klerikov. Bol spovedníkom nekatolíkov obrátených na katolícku vieru, členom provinčnej rady a jeden rok predstaveným varšavského kláštora. Počas rokov 1859-1916 zastával funkciu generálneho komisára pre kapucínov, ktorí zostali pod ruskou vládou.

V rokoch 1853-1864 veľmi úspešne pôsobil v hlavnom meste Poľska, kde kázal a bol osvieteným duchovným vodcom. Bol poverený vedením františkánskych terciárov a neobmedzoval sa len na jednoduché povzbudzovanie k zbožnosti, ale snažil sa v nich vzbudiť záujem o charitatívnu a sociálnu prácu.

Katastrofálne neúspešné poľské povstanie proti Rusom v januári 1863 malo za následok, že rehoľné rády boli odsúdené k zániku. Otec Honorát bol deportovaný najprv do kláštora v Zakroczyme, kde zostal do roku 1892, a potom do Noweho Miasta. Snažil sa, aby si poľský ľud v dobách cárskeho prenasledovania, ktoré chcelo oddeliť poľskú cirkev od Ríma a začleniť ju do lepšie ovládanej pravoslávnej cirkvi, zachoval katolícku vieru a vlastenecké cítenie. Otec Honorát pre svoj zámer používal predovšetkým mariánsku úctu a tretí františkánsky rád, ktorý so súhlasom generálneho ministra kapucínov radikálne zreformoval.

Občianske zákony zakazovali rehoľným rádom vykonávať apoštolát a prijímať novicov, aby tak postupne vyhasli. Kto sa chcel stať rehoľníkom, musel emigrovať. Otec Honorát tým, ktorí ho požiadali o radu, vysťahovanie neodporúčal a povzbudzoval ich, aby žili podľa evanjeliových rád ako členovia tretieho františkánskeho rádu vo svojom každodennom živote – bez habitu, bez kláštora a v skrytosti.

Za vzor si vzal svätú rodinu z Nazareta, ktorá žila skrytým životom. Snažil sa ho žiť vo svete a zadefinoval ho aj vo všetkých konštitúciách a direktóriách, ktoré napísal pre ním založené inštitúty. Skrytý život pre neho nebol iba nutnosťou, ktorú si vynútili politické podmienky vtedajšieho Poľska, ale predovšetkým požiadavka evanjelia.

V dobe pôsobenia otca Honoráta v spovednici v Zakroczyme dostali konkrétnu podobu početné inštitúty a kongregácie (celkom 17), ktoré založil a Svätý stolec 21. júna 1889 schválil. Boli zamerané vždy na inú sociálnu vrstvu: intelektuálov, mládež, robotníkov, deti, chorých… Jeho experiment však netrval príliš dlho. V roku 1907 boli na tieto kongregácie na základe udania a donášania uvalené rôzne obmedzenia.

Blahoslavený kapucín svojim rehoľníkom vždy zakazoval čokoľvek písať a nabádal ich, aby skrývali svoju identitu v dokonalom mlčaní. Slová, ktoré predniesol krátko pred svojou smrťou, v roku 1916, mali až dramaticky prorocký podtón:

„Prosím vás, aby ste nikdy nedali najavo, že ste rehoľníci, pretože naša súčasná sloboda nebude trvať dlho. Vráti sa doba veľkých ťažkostí… Buďte vo vašom spôsobe života vytrvalí. K tomu ste boli povolaní a len tak môžete zhromaždiť poklady Božej milosti. Len tak budete plodne pracovať na slávu Božiu a na spásu duší.“

Keď už v roku 1905 nemohol viac spovedať, pretože bol chorý a hluchý, začal pracovať za písacím stolom. Viedol bohatú korešpondenciu so svojimi duchovnými deťmi. V jeho duchovnom denníku čítame:

„Od prvého okamihu môjho vstupu do rádu som mal plán: umožniť ľuďom, aby poznali Božiu lásku.“

Z celkového počtu asi stovky diel otca Honoráta ich ešte 41 nie je vydaných.

Honorát Kozminski zomrel v povesti svätosti 16. decembra 1916 vo veku 87 rokov. Pápež Ján Pavol II. ho vyhlásil za blahoslaveného 16. októbra 1988.