„Som Kristovou pšenicou“

(sviatok 2. septembra)

 

„Prečo sa kvôli mne toľko rmútite? Neviete, že musím byť tam, kde ide o záležitosti súvisiace s mojou službou? Komu patrí kráľovstvo Božie? Tým, ktorí trpia prenasledovaní pre spravodlivosť. Či aj Kristus nevošiel do svojej slávy tým, že znášal omnoho krutejšie utrpenia? Je azda služobník väčší ako jeho pán? Budem Pána vzývať chválami a budem oslobodený od svojich nepriateľov.“

(bl. Apolinár z Posatu)

 

Medzi mučeníkov zavraždených francúzskymi revolucionármi v Paríži v roku 1792 a blahorečenými Piom XI. 17. októbra 1926 bol aj jeden švajčiarsky kapucín. Jean Jacques Morel sa narodil 12. júna 1739 v dedinke Préz-vers-Noréaz neďaleko Fribourgu. Náboženské a školské vzdelanie získal od strýka, ktorý bol po vysviacke pridelený do Préz-vers-Noréaz ako farský vikár.

Pretože bol zbožný a inklinoval k rehoľnému životu, všetci očakávali, že vstúpi do spoločnosti Tovarišstva Ježišovho. Na ich prekvapenie 26. septembra 1762 vo veku 23 rokov prijíma habit kapucínskeho rádu v kláštore Zugu a s ním aj meno Apolinár z Posatu, podľa rodiska svojho otca. Za kňaza bol vysvätený 22. septembra 1764. V nasledujúcich rokoch (1765-1769) študoval teológiu v Lucerne a patril ako vždy k najlepším študentom.

Pretože bol dobre pripravený, predstavení ho ihneď poverili putovným apoštolátom, takže v rokoch 1769 až 1774 vypomáhal v rôznych farnostiach a konal ľudové misie. Od konca augusta 1774 bol šesť rokov učiteľom a riaditeľom kapucínskeho štúdia vo Fribourgu a katechizoval aj bratov v komunite. V roku 1785 sa stal riaditeľom kapucínskej kláštornej školy v Stanse a katechétom pre deti z blízkej dediny Büren. Jeho apoštolské kvality a schopnosť vysvetľovať náuku zaujímavo priťahovala aj mnoho dospelých, ktorí začali navštevovať vyučovanie spoločne s deťmi. Aj jeho spovednica bola vždy plná. Po polnočnej chórovej modlitbe len málokedy išiel spať, pretože väčšinou študoval, modlil sa alebo rozjímal.

Výsledky jeho apoštolátu znepokojovali osvietencov a stúpencov štátneho absolutizmu, ktorí začali šíriť ohováranie: obvinili ho, že neučí pravoverne, zosmiešňovali jeho vyučovanie a špinili jeho mravnú povesť. Diskreditačná kampaň proti kapucínovi sa zosilňovala a otec Apolinár musel na príkaz svojich predstavených napísať memorandum na svoju obranu, z ktorého vyplýva jeho vôľa odpustiť. Nakoniec však, aby nebol na ťarchu bratom, požiadal o preloženie a 16. apríla 1788 prešiel do Lucernu.

Na jeseň 1788 dorazil do Paríža. Odtiaľ chcel odísť ako misionár spoločne s francúzskymi kapucínmi do Sýrie. Božia prozreteľnosť však rozhodla inak. Paríž sa stal jeho posledným pôsobiskom a oltárom jeho osobnej obeti. Udalosti sa dali rýchlo do pohybu, vypukla revolúcia. 14. júla 1789 padla Bastila a revolúcia sa rozšírila do celého Francúzska. Predstavený kláštora v Marais poveril otca Apolinára, ktorý vedel po nemecky, aby sa venoval viac ako piatim tisícom Nemcov v meste.

Keď došlo k zrušeniu rehoľných rádov a viac ako 3000 kláštorov bolo zatvorených, otec Apolinár sa stal farským vikárom pre nemecky hovoriacich veriacich vo farnosti sv. Sulpícia a väzenským kaplánom v Tournelle. Po zoštátnení cirkevného majetku a vyhlásení Občianskej ústavy kléru ju kňazi od sv. Sulpícia verejne odmietli odprisahať.

Bol medzi nimi aj otec Apolinár, ktorý sa znovu stal terčom ohovárania a roznieslo sa o ňom, že prísahu zložil. Táto nepravdivá správa sa dostala aj k rádovým predstaveným, ktorí ho za to okamžite pokarhali. Vtedy sa neudržal a spísal rozhodné odmietnutie a 23. októbra 1791 ho poslal redaktorovi periodika „Priateľ kráľov“. Bez strachu, že bude kruto prenasledovaný, prehlásil, že by radšej tisíckrát zomrel, ako by sa zaradil medzi tých, ktorí novú Konštitúciu prijali. V spise, ktorý napísal neskôr, píše, že byť poslušný Cirkvi znamená byť poslušný Duchu Svätému, ktorý hovorí prostredníctvom hierarchie a dodáva:

„My musíme byť poslušní Cirkvi a nie parížskej radnici. To nám prikazuje večná Múdrosť!“

Táto rozhodnosť mu spôsobila veľké problémy. Od 1. apríla 1791 začal pôsobiť ilegálne. Dňa 14. augusta 1792 sa po tom, čo odslúžil omšu, sám udal komisárom v Luxemburskom paláci v Paríži. Bol okamžite zatknutý a pridaný k ostatným 160 kňazom a rehoľníkom, ktorí odmietli prísahu zložiť. Jeden zo zatknutých zanechal toto krásne svedectvo: „Otec Apolinár prišiel do tohto väzenia taký spokojný a plný radosti, že to všetkých uväznených prekvapilo. Väčšina z nich sa chcela u neho vyspovedať. Bol stále zamestnaný, pretože sa venoval modlitbe, dodával odvahu skľúčeným na duchu, alebo povzbudzoval tých, ktorí túžili po mučeníctve.“

Parížska radnica rozhodla o likvidácii kňazov, ktorí odmietli prísahu. V nedeľu 2. septembra 1792 bolo v parížskom kostole karmelitánok, kde boli kňazi sústredení, zavraždených 113 mučeníkov, medzi nimi Apolinár z Posatu. Po zinscenovanom procese boli postavení do rady a bez milosti ubodaní šabľami a bodákmi. Otec Apolinár vo svojom liste jednému z bývalých predstavených niekoľko mesiacov pred smrťou píše:

„Prichádza krst, ktorý musím prijať a nemôžem sa dočkať, kým tá chvíľa nadíde! Ak obilné zrno nepadne do zeme a neodumrie, zostane samo… Ako človek sa bojím, ako kresťan dúfam, ako rehoľník sa radujem, ako pastier piatich tisícov duší jasám, pretože som nezložil prísahu. Môžeme všetko v tom, ktorý nás posilňuje. Všetkých svojich nepriateľov… objímam a venujem im bozk pokoja ako mojim najväčším dobrodincom… Aleluja!“